Denník N

Ekonóm: Ak by štát dal ľuďom pravidelný príjem, môže ich to motivovať podnikať

Matúš Lupták. Foto – Filip Struhárik
Matúš Lupták. Foto – Filip Struhárik

Švajčiari cez víkend hlasujú v referende o tom, či by mal každý občas dostávať mesačne 2500 frankov (vyše 2200 eur). Ekonóm Matúš Lupták skúmal, či by takýto príjem nemotivoval viac ľudí k podnikaniu.

Ako by sa zmenil váš život, keby ste odteraz dostávali od štátu 200 alebo 300 eur mesačne?

Je to suma, pri ktorej by som asi nemal dôvod prestať pracovať. Niekedy je veľmi ťažké predpovedať svoje vlastné správanie, ale myslím si, že v tomto konkrétnom prípade by sa asi veľa v mojom živote nezmenilo. Možno by som mal väčší komfort a istotu, že nemusím až tak rozmýšľať, ako si zadeliť mesačný rozpočet. V Bratislave by to bol síce veľmi nápomocný doplnok, ale určite by to nebola motivácia menej pracovať.

Takýto je koncept základného príjmu – bez ohľadu na to, či človek pracuje alebo nepracuje, dostane od štátu každý mesiac určitú sumu peňazí. Vy ste tému skúmali na univerzite v Edinburghu. Na čo konkrétne sa váš výskum zameral?

Ja som sa pozeral na vzťah základného príjmu alebo nejakej formy istoty príjmu a podnikania. Podnikanie je riskantná vec a veľká väčšina rozbiehajúcich sa firiem a nápadov nevyjde. Človeka, ktorý nemá dostatok financií, nemá nasporené, nemá investíciu, a zároveň nerád riskuje, to môže odradiť niečo skúsiť. Aj keď môže mať nadanie, aj keď môže mať dobrý nápad, aj keď môže mať zručnosti potrebné na založenie dobrého biznisu. Moja hypotéza bola, že ak by mal garantovaný príjem, ktorý vie, že nestratí, aj keď zbankrotuje, môže ho to motivovať viac podnikať.

O podnikaní hovoríme, že je to pohon ekonomického rastu a inovácií, ktoré dlhodobo prinášajú blahobyt a posúvajú spoločnosť ďalej. Takže ma zaujímalo, či je základný príjem aj v tomto ohľade niečo, čo môže ekonomike pomôcť a rozvíjať ju, či nám to môže priniesť väčšie bohatstvo.

A čo ste zistili?

Problém takéhoto výskumu je, že nemáme dáta, ktoré by takúto otázku spoľahlivo zodpovedali. Môžem robiť veľa teoretických úvah, akým spôsobom by to mohlo ísť, argument sa dá urobiť oboma smermi. Problém je, že ak chcem urobiť empirickú prácu a ukázať, že to nie sú len rôzne teoretické modely a nie sú to len predpoklady, tak potrebujem nejaké dáta. Potrebujem ukázať, že v reálnom živote existuje takýto a takýto vzťah. Ani to nemusí byť presné a nevyvrátiteľné, ale prináša to nejakú istotu.

Ale keďže v žiadnej krajine základný príjem nie je a nebol, tak treba hľadať náhrady. Ja som si zobral Britániu, kde každý rok robia veľký prieskum domácností a pýtajú sa ich na veľmi veľa vecí. A tam som sa zameral na dve veci, ktoré v niečom pripomínajú základný príjem – dôchodok a nejaká forma nečakaného príjmu, napríklad výhra v lotérii, poistné, dedičstvo. Pozrel som sa, či človeka motivujú začať podnikať.

V niečom sa to k základnému príjmu približuje, ale, samozrejme, nie je to základný príjem. To základné, čo som zistil, je, že dôchodok aj tie nečakané príjmy zvyšujú šancu, že človek začne podnikať. Ale má to veľa ale.

Napríklad?

Napríklad tie nečakané príjmy sú často jednorazové záležitosti. Aj z ekonomickej teórie vyplýva, že to, ako sa človek správa k jednorazovým príjmom, by malo byť úplne iné ako správanie k trvalému zvýšeniu príjmu.

Dôchodok je síce trvalý, ale sú tu iné problémy a nedokonalosti dát. Človek je starší, môže mať zdravotné problémy, ktoré limitujú jeho motiváciu začať podnikať. Vo svojom veku už nemusí mať motiváciu rozbiehať niečo veľké a dlhodobé. V niektorých krajinách môže byť obmedzená jeho možnosť poberať dôchodok, ak podniká, čo však v Británii neplatí, takže tam sa dali tieto dáta využiť.

A potom je veľká otázka, aký druh podnikania toto vlastne je. Podnikanie, ktoré základný príjem môže motivovať, najmä ak je nedostatočný na to, aby som z neho vyžil, môže byť len núdzovým podnikaním, aby som si ešte niečo zarobil. Ak človek, ktorý poberá dôchodok, začne podnikať, zrejme si pod tým netreba predstaviť nové facebooky, ale skôr predáva zeleninu na trhu, predáva ručné výrobky… Sú to jednoosobové podniky, v ktorých si len privyrábam, aby som vyžil z dôchodku.

Nedá sa teda povedať, že základný príjem zvýši chuť podnikať tak, že budeme mať v každom meste Silicon Valley. Ale je nádej, že to môže ľudí motivovať viac riskovať a skúšať nové veci.

Sú k dispozícii aj ďalšie výskumy, ktoré by to potvrdzovali?

Niektoré výskumy používajú rovnaký britský dataset, pozerajú sa na jednorazové príjmy a potvrdzujú, že sú motiváciou začať podnikať. Najmä pri odstupnom – ak človek dostane veľké odstupné z práce, výrazne sa zvyšuje šanca, že namiesto nejakého nového zamestnania začne podnikať.

Ďalšia štúdia sa pozerala na dôchodok a vyšlo z nej, že prechod do dôchodku je pozitívne spojený s podnikaním. Takže sú štúdie, ktoré prichádzajú k podobným výsledkom. Žiadna však nehovorí o základnom príjme, pretože na to žiadne dáta nemáme.

A posledná veľká sada výskumov sú experimenty v 70. rokoch v Amerike a Kanade. V Amerike boli štyri a v Kanade jeden. Nešlo úplne o základný príjem, bola to skôr negatívna daň, ale princíp je podobný. Idea negatívnej dane je podobná odvodovému bonusu – ak nepracujem, dostávam peniaze zo štátu, ale keď začnem zarábať, tak grant mi postupne vyprchá. Efekt takejto dane sa teda bude líšiť od čistého základného príjmu, pri ktorom každý dostane peniaze bez ohľadu na to, či robí alebo nie. Tieto experimenty na veľmi obmedzenej vzorke ukazujú, že ľudia neprestali pracovať.

Kanadský experiment je najlepšie urobený a väčšina ľudí neprestala pracovať. Jediný, kto prestal pracovať, boli tínedžeri, čo nemusí byť úplne zlé, pretože sa tak môže zvýšiť miera dokončenia strednej školy. Druhou skupinou boli matky s deťmi, ktoré prestali výraznejšie pracovať. Pozitívne to tiež ovplyvnilo zdravotný stav ľudí – klesli návštevy nemocníc. Je však otázne, prečo sa to stalo. Bol to experiment na relatívne malej agrárnej komunite, asi 8000 ľudí. Aj výsledky sú teda obmedzené a nedajú sa úplne aplikovať na súčasnosť.

Zavedenie základného príjmu môže vyvolávať obavy o to, či ľudia budú chcieť robiť nelukratívne alebo slabo platené práce. Kto bude chcieť byť smetiarom?

Je viac vecí, na ktoré sa treba pozrieť. Veľa závisí napríklad od toho, aká výška príjmu to je. Teda, či je z neho človek schopný vyžiť bez toho, aby robil čokoľvek iné. Ak je to 200 eur a človek má rodinu alebo hypotéku, tak z toho ťažko vyžije a je nútený ešte niečo robiť. Potom je otázne, nakoľko je takýto program vhodný, lebo istým spôsobom ide o dotáciu firmám. Ak dá štát každému 200 eur, ľudia musia ísť robiť, ale firmy si môžu dovoliť platiť menej. Vedia totiž, že ľudia nepotrebujú plnú mzdu, ale o 200 eur menej.

Ak by bol základný príjem grantom, z ktorého vie človek vyžiť, tak nezaujímavé práce, ktoré sú naozaj potrebné a nevie ich spraviť robot, by mohli byť veľmi dobre zaplatené. Paradoxne práve podradné práce, ktoré nik nechce robiť, by v takomto systéme mohli byť veľmi dobre platené.

Tretia vec: prečo sa dnes základný príjem tak často spomína? Hovorí sa, že roboty nám berú prácu, tak musíme niečo spraviť so všetkými ľuďmi, ktorí o prácu prichádzajú. Je otázne či a ako rýchlo sa to stane, či to bude naozaj také katastrofické, ako to niektorí vykresľujú, a či je základný príjem tým správnym riešením.

Rastúca nezamestnanosť bola motiváciou aj pre Fínov. Tí idú tento rok základný príjem skúšať. Vzorka 10-tisíc ľudí bude dostávať 550 eur mesačne, čo je ale suma, za ktorú človek v Helsinkách nezaplatí ani len nájom. Môžeme to prirovnať k tým 200 eurám, o ktorých sme hovorili na začiatku rozhovoru. Richard Sulík vlani povedal: „Európa sa tomu nevyhne. Skôr či neskôr to dôjde aj na Slovensko. Hranica medzi tým, kto je pracujúci a nepracujúci, je tenká.“ Máte pocit, že základný príjem je model, ktorý sa raz môže rozšíriť po celej Európe?

Posledný rok-dva mám pocit, že o základnom príjme počúvam odvšadiaľ. Máme tu fínsky experiment, švajčiarske referendum, experiment v kanadskom Ontáriu. Plus existujú menšie experimenty v Holandsku, v rozvojových krajinách, v Keni, Indii… Je to myšlienka, ktorá ľudí fascinuje. Viem si predstaviť, že sa to stane populárnejším, ak prvé experimenty dopadnú dobre. Podľa mňa však na zavedenie základného príjmu ešte nie je vôľa. Momentálne je to ekonomicky asi nepredstaviteľné, hlavne ak by malo ísť o príjem, z ktorého ľudia vedia aspoň nejako vyžiť. Viem si predstaviť, že by to istým spôsobom mohlo fungovať, ale forma, akou to spraviť, je veľmi dôležitá.

Dôvod, prečo ľudia ako Richard Sulík alebo kedysi aj Milton Friedman boli takí fanúšikovia základného príjmu, je, že v ňom videli spôsob, ako zefektívniť a zmenšiť štát. Dáme všetkým ľuďom základný príjem a to je všetko, čo bude štát riešiť. Problémom však je, že potreby ľudí sa veľmi výrazne líšia. Rodina s tromi deťmi potrebuje iný základný príjem ako niekto iný. Ak by sme to nebrali do úvahy, nebolo by to vôbec spravodlivé a efektívne. Je lákavé si myslieť, že keď dáme všetkým ľuďom peniaze, tak štát nemusí nič robiť.

Švajčiari majú v nedeľu na túto tému referendum. Navrhujú, aby každý občan dostal 2500 frankov, čo je v prepočte vyše 2200 eur. Oproti ostatným experimentom je to veľká suma. Keby sme poznali len tento prípad, zdalo by sa, že základný príjem je riešením naozaj len pre bohaté krajiny.

Treba to brať v kontexte toho, aké platy sú vo Švajčiarsku. 2500 frankov mesačne nie je vysoký plat, takmer nikto vo Švajčiarsku nezarába menej. Takúto sumu by si napríklad Rumunsko dovoliť nemohlo, ale aké je životné minimum v Rumunsku? V niečom je základný príjem populárnejší práve v chudobnejších krajinách, v rôznych afrických krajinách prebieha viacero experimentov. Často sú iniciované charitami alebo neziskovkami. Reálne náklady sú totiž oveľa nižšie, ako by boli vo Švajčiarsku, ale aj u nás. Práve preto to podľa mňa nie je experiment pre bohaté krajiny, lebo dať v takých krajinách ľuďom príjem, z ktorého vedia vyžiť, je momentálne finančne nereálne. A preto ak chceme čo najlepšie otestovať, ako to funguje a aký to má vplyv na správanie ľudí, či prestanú pracovať, či budú viac podnikať, aký to bude mať vplyv na rodiny a tak ďalej, tak by tie experimenty nemali byť v bohatých krajinách.

Čiže keby sme chceli základný príjem vyskúšať u nás, tak by sme mali začať napríklad v ekonomicky slabších okresoch a hladových dolinách?

Áno aj nie. Ak by sme si vytypovali len hladové doliny, tak výsledky takéhoto experimentu nevieme zovšeobecniť. Videli by sme, aký to môže mať vplyv na dlhodobo nezamestnaných, aký to má vplyv na ľudí, ktorí žili generácie a generácie bez ekonomických príležitostí. Ten efekt však môže byť iný, ako by bol vplyv ekvivalentného príjmu v Bratislave, Košiciach, Žiline, teda v mestách, kde sú pracovné príležitosti, kde je nejaká forma občianskej infraštruktúry, kde ľudia nežijú izolovaní.

Podľa odhadov to vyzerá tak, že švajčiarske referendum o základnom príjme asi nebude úspešné. Vy by ste si čo želali? Ako by malo dopadnúť?

Ako zvedavý človek by som veľmi rád videl, ako by to dopadlo. Keď si predstavím dáta, ktoré by to mohlo vygenerovať, a to, ako by to mohlo posunúť diskusiu o vplyve základného príjmu na prácu, o tom, či je to udržateľné a reálne, tak by to bola jedinečná príležitosť. Ale je otázne, nakoľko je to pre Švajčiarsko udržateľné. Celá federálna vláda je proti. Je to občianska iniciatíva, ktorá je relatívne populárna, ale všetky hlavné politické strany sú proti a tvrdia, že je to finančne neudržateľné.

Problém tiež je, že je nejasné, ako by to celé vyzeralo. Návrh referenda hovorí veľmi všeobecne, ako by systém mal fungovať. Niekde sa človek dočíta, že pôjde o formu príjmu, o ktorú človek príde, ak začne pracovať. Ak by to tak bolo, tak to nie je základný príjem a efekt na správanie bude iný, ako keby som tie peniaze dostával vždy. Samotný text referendovej otázky je veľmi krátky a je v ňom len veľmi všeobecne povedané, aby vláda každému Švajčiarovi zabezpečila príjem. Nie je tam špecifikované, ako to má vyzerať. Myslím, že ani tá suma 2500 frankov nie je fixne napísaná, preto ťažko povedať, ako by to dopadlo a v akej forme by to bolo implementované.

Ale bol by som zvedavý, keby to prešlo. Asi by som sa v niečom aj potešil. Nepríde mi to ako experiment, ktorý by Švajčiarsko zruinoval, keby nevyšiel. Bolo by to zaujímavý príspevok k debate a vede.

Drahý príspevok.

Drahý. Ale nemusela by to byť úplná katastrofa.

Matúš Lupták vyštudoval ekonómiu na univerzite v Edinburghu. Na škole sa sústredil predovšetkým na štatistické metódy (ekonometria) a správanie jednotlivcov (behaviorálna a sociálna ekonómia, teória hier). Vo svojej diplomovej práci skúmal, či by základný príjem nemotivoval viac ľudí k podnikaniu. Je čerstvou posilou Inštitútu finančnej politiky a novovzniknutého Útvaru hodnoty za peniaze.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Svet

Teraz najčítanejšie