Chvála maskulinity (tej netoxickej)

Autor je kníhkupec

Hoci sa už dlho živím hlavou, pochádzam z dedinského prostredia. Už nejaký nie úplne krátky čas sa zamýšľam nad tým, čo sa to stalo s mužským rurálnym prostredím na Slovensku. Domnievam sa, že jedným z dôvodov, prečo inklinuje nie malá časť mužského rurálneho prostredia k dnešnej koalícii, tkvie v neschopnosti opozície a celkovo mestského prostredia uchopiť zmeny, ktoré nastali na dedine za ostatných 15 – 20 rokov.

Pred asi rokom som zažil zopár zaujímavých dní na streche. Na streche mojej babky. Po sto rokoch (približne) sa tam konečne menila strecha. Pohľad z výšky, iná perspektíva ma podnietila k prehodnocovaniu niektorých mojich záverov. Pracoval som tam so svojimi bratrancami a so strechármi. Venujú sa tomuto remeslu desaťročia. A majú môj obdiv. Kým som ja zložito prerátaval geometriu, žľaby, uhly, tak títo chlapi všetko triafali od oka. Zo skúsenosti. Následne to prerátali a málokedy sa zmýlili. Všetko to boli slnkom a vetrom ošľahaní tvrdí muži. V kuse na strechách, slnko pečie a nikto to za nich neurobí. Žiadna AI ani stroje, nikto. Vedia, že sú nenahraditeľní. Chýbali nám ďalší deň dvaja ľudia, tak sa ponúkli moje sesternice, čo boli v kuchyni pri sporáku, že nám pomôžu. Nakoniec som ich po krátkom čase poslal napäť k sporáku ja. Hore to bola ťažká a v tej chvíli aj nebezpečná práca a miera rizika bola pre ne vysoká. Neurazili sa a ani ja som to nebral ako mačizmus alebo toxickú maskulinitu. Isto sa medzi strechármi nájdu aj nejaké ženy, žiadnu však nepoznám a nebude ich veľa.

Práve tam hore som si uvedomil, ako je napríklad aj ich manuálna práca v spoločnosti nedocenená, napokon ako takmer každá manuálna práca. Tí z mesta nimi často pohŕdajú – tými robošmi z dediny. Sedliaci – alebo teraz moderne postsedliaci. Je pravda, že mnohí z nich sú jednoduchí „burani“, plní hnevu z pohŕdania a strachu z toho, že dnešnému svetu vôbec nerozumejú a uteká im pomedzi mozoľnaté ruky.

Hoci tam na streche na Fica všetci nadávali, nepochybujem, že časť z nich ho alebo Republiku volila. Vedia, že Fico nie je jeden z nich, ale na žatve sa odfotí každý rok a aj tú jednu nočnú šichtu zvládne. A môžu sa tomu „slniečkari“ smiať, koľko chcú, pre nich je toto uveriteľnejšie ako všetky tlačovky PS, ktorým ani nerozumejú. Ten Fico žmoliaci klas na poli je im vtedy bližšie, a ak máme byť úplne úprimní, doteraz sa im z opozície (okrem autentického Hlinu!) nikto viac nepriblížil. Našťastie to Šimečka so žatvou ani neskúša a to je len dobre. Saska detto a KDH má viac dlhodobo na starosti ženské vaječníky ako starosti rurálneho Slovenska. A tak im ostal ten Fico. To nie je ich ospravedlnenie, to je hanopis na našu opozíciu.

Je preto prirodzené, že obrancami mužského sveta a maskulinity sú persóny ako Filip Sulík, Richard Glück alebo Matúš Šutaj Eštok. Pravdepodobne nikdy v živote manuálne tvrdo nepracovali. Ak nerátame činky v posilňovni, to však nerátame.

Nevedia, čo to je necítiť si chrbát a nevedieť sa narovnať po dvoch dňoch na poli od rána do večera pri kopaní zemiakov, pretože sa to musí stoj čo stoj stihnúť pred jesennými dažďami. Ani mať vyťahané ruky ako orangutan a nevedieť udržať v ruke šálku kávy, lebo tie ruky držali dva dni len motyku v ruke. A fakt, že pre týchto ľudí sú ochrancami ich mužského sveta Filip Sulík, Bombic a Glück svedčí nielen o ich pomýlenosti a skratkovitom premýšľaní, ale aj o absencii lídrov z toho druhého sveta, ktorí by dokázali osloviť a ponúknuť víziu, ktorej by dokázali uveriť.

A tiež nie je náhoda, že sú to práve rôzne konzervatívne hnutia a skupiny či zaujímaví ľudia pochádzajúci práve z týchto kruhov, ktoré ponúkajú mladým mužom alebo už i ženáčom možnosť zažiť autentickú mužskosť, alebo ak chceme, zdravú a zrelú mužskosť. Tých ponúk je len na českom alebo slovenskom trhu nie úplne málo. V oveľa väčšej miere pochádzajú z konzervatívneho prostredia, ktoré prirodzene viac inklinuje alebo dáva väčší dôraz na komunitu. V týchto kruhoch, alebo ak chceme – i ponukách, je nepísaným guru, človekom, ktorý podnietil a upriamil pozornosť na strateného a osamelého muža, na autentickú mužskosť a stal sa doslova priekopníkom moderne chápanej mužskosti v rámci západného kontextu kresťanstva, františkánsky mních, spisovateľ a kazateľ Richard Rohr. Jeho kniha Adamov návrat (Adam’s Return) sa stala obrazne grálom a i jeho ďalšie knihy venujúce sa mužskosti a mužskej spiritualite mali obrovský úspech v našom regióne. Rohr odmietol „tvrdý maskulinizmus“, rodiaci sa v USA pred niekoľkými dekádami, a šiel cestou mužskej iniciácie, mužskej slabosti, smútku a priznania si rán ako jedinej skutočnej cesty mužskej zrelosti. Jeho knihy majú výrazný inkluzívny a ekumenický charakter a de facto v nich prepája psychológiu, mystiku a mužskú spiritualitu. A neznamená to hneď priľnutie k toxickej maskulinite typu Sulík alebo Tate, ale skôr návrat k prírode, dobrodružstvu, k mužským komunitám a nachádzanie autentického strateného mužského sveta.

Tento komentár mal (a aj bol) v skutočnosti i o niečom inom. Ale kvôli tomuto textu Sama Marca a špeciálne textu redaktora Nka Filipa Struhárika bol tento text revidovaný a prerobený.

Pretože i ja som jeden z tých, ktorý je osamelý, smutný, s priateľmi roztrúsenými po Slovensku i po celom svete, kedysi spoločne pozerajúc do ohňa a spoločne mlčiac na chatách, hovoriac si v len v mužských malých kruhoch veci, ktoré by nikdy neboli vypovedané, ak by tam bolo čo len jediné dievča či žena. Pijúc víno z jednej fľaše na hrebeňovkách a čundroch alebo grappu vysoko v talianskych Alpách. Tieto chvíle blízkosti až intimity som zažil i zažíval pravidelne a potom v pene dní, práce, rodiny, internetu, sociálnych sietí a vlastných bolestí sa každý jeden z nás zatvoril do svojho sveta, z ktorého sa postupom času stala kobka. Viem, že i moji priatelia to majú tak, občas si o tom napíšeme, lebo tie chvíle sa nedajú zabudnúť, mali na nás extrémne veľký formačný vplyv. Často sa vraciam k Rohrovým knihám a teraz nanovo rozjatril staré rany text Filipa Struhárika. A možno aj znovu zažal malý plamienok.

Pri písaní som si spomenul na slávnu scénu z ešte slávnejšej knihy.

Pokojným, ale dôrazným hlasom riekol Dag: „Zostaneš teraz tu. Netreba, aby sa po osadách rozprávalo, že tu nemáme miesta pre svojich ľudí.“

Tie dve slová „svojich ľudí“ Mekkalovi celkom dodali – zrútil sa v štikútavom, trpkom plači. Obrátil sa celkom chrbtom k miestu, kde sedel starý Dag, položil si ruky na tvár a plakal tak žiaľne a nešťastlivo, ako len tvrdí chlapi vedia plakať.

Myslím, že mnohí z nás mužov by potrebovali takýto trpký, žiaľny plač. Svet okolo nás by bol oveľa krajším miestom na žitie.

Maskulinita môže byť i iná ako toxická. Glück, mladý Sulík či Bombic sú protagonistami jej slepej cesty. Ale hľadanie Sama Marca, Filipa Struhárika a i iných, celé dielo Richarda Rohra (a i iných) môžu byť cestou, ako sa stať tým, kým máme byť. Zrelými, krehkými, vedomými si svojej zraniteľnosti, vnímavými, empatickými a silnými.

Mužmi.