Samuel Marec
Vitajte pri ďalšom pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák už druhý rok nechodí a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to nie je.
Dnes sa budeme venovať absolútne kľúčovej otázke – prečo tak veľmi milujeme krupičnú kašu a čo z toho vyplýva. A aj čo s plačom a hnevom.
Návrat do detstva
Niekto by mal jedného dňa napísať článok o rozvedených otcoch, ktorí sa v sobotu dopoludnia stretávajú s deťmi na raňajkách. Ja to byť nemôžem, nie som otec a ani rozvedený, ale niekto by to urobiť mal.
Mám obľúbené bistro. Nehovorím, že určite existuje, a ani nechcem byť prehnane konkrétny, takže sa nenachádza na Štefánikovej 24 v Bratislave. Rád ho mám hlavne preto, že sú v ňom na mňa milí a dobrí. A aj preto, že tam majú ozajstnú, jednoduchú krupičnú kašu.
Priznám sa, že uvažovaniu o tom, prečo majú muži taký intímny vzťah s krupičnou kašou, som venoval azda aj viac času, ako by sa patrilo. Zároveň je to však, ako si ukážeme, mimoriadne dôležitá otázka.
Pre mňa bola krupičná kaša v detstve synonymom nedeľného večera. Bola nemennou súčasťou pevne stanoveného rituálu, ktorý znamenal, že víkend sa končí; jedával som ju predtým, ako som sa išiel okúpať. Potom spať.
Postupne, v omnoho neskoršom veku, som však prišiel na to, že krupičná kaša má ešte aj ďalšie výhody: je teplá, príjemná a upokojujúca. Naozaj sa jej nedá nič vyčítať. Nič nechutí tak ako kaša, lebo to nie je len chuť, ale aj emócia. Pri jej jedení sa možno vraciame práve do toho detstva a do bezpečia. A možno ma psychológovia za takú hlúposť roztrhajú.
Takto sa to nerobí
Filip Struhárik pred niekoľkými dňami napísal skvelý článok o osamelosti mužov. Často sme osamelí a často si to ani neuvedomujeme. Často sme neschopní a neschopní o tom hovoriť.
Sme sami, keď sme s priateľmi, lebo sa často nerozprávame o veciach, o ktorých by sme sa rozprávať potrebovali – to nie je výčitka voči priateľom, len nás to nikto nenaučil. Rovnako sme sami aj so sebou a nevieme si rady, lebo nás to tiež nikto nenaučil.
