Hrdinka Apolónia Sejková: Spomínam si na paralýzu, ktorú som ako dieťa cítila pri pohľade na násilie

Projekt Hrdinky Denníka N zviditeľňuje inšpiratívne ženy a dievčatá, ktoré menia svet k lepšiemu, presadzujú systémové zmeny alebo skvalitňujú život v menších komunitách. Je inšpirovaný úspešným českým ocenením Moje Heroine. Viac o Hrdinkách sa dozviete tu.

Hlavným partnerom projektu Hrdinky je Slovenská sporiteľňa, a.s.

---

Roky pomáha ženám zažívajúcim násilie. Hovorí s nimi o ich hodnote, o vzťahu s deťmi aj o tom, prečo sa nesnažiť rýchlo potlačiť bolesť a vrhať sa bezhlavo do nového vzťahu.

„Zvykla som hovorievať, že nemám skúsenosť s násilím. No keď som začala spätne preberať svoju minulosť, uvedomila som si, že je to naopak. To, že sa venujem problematike násilia, súvisí s množstvom násilia, ktoré som videla v partnerských vzťahoch vo svojej rodine a okolí,“ hovorí aktivistka a zakladateľka bezpečného ženského domu v Prešove Apolónia Sejková.

Empaticky sa snaží pristupovať nielen k obetiam násilia, ale aj k tým, ktorí ho páchajú. „Keď im prejavíme pochopenie, zároveň im dáme najavo, že sú ľudia a máme navzájom viac spoločného, než toho, čo nás rozdeľuje.“

Pomoc druhým ju stále teší, no z aktivizmu sa po rokoch cíti unavená. „Mnohokrát som rozbíjala hlavou múr. Blížim sa k šesťdesiatke a aktuálne sa chcem najmä správať k ľuďom tak, ako by som si želala, aby sa oni správali ku mne. S rešpektom, s prijatím, šíriac dobro a ľudskosť.“

V minulosti ste povedali, že mnohé zo žien, s ktorými pracujete v bezpečnom ženskom dome, v detstve od rodičov nedostali bezpodmienečnú lásku a prijatie. Vy ste ich dostali?

Bezpodmienečné prijatie som rozhodne zažila od mamy a jej rodiny. Nedostala som ho od oboch rodičov, ako bolo v časoch môjho detstva bežné. Chýbal mi otec a zrejme sa to na mne aj prejavilo. Keď moje spolužiačky alebo kamaráti hovorili, že idú niekam s ockom, uvedomovala som si jeho neprítomnosť. Spomínam si na emóciu ľútosti. V niektorých životných okamihoch sa ukázalo, že rola otca nebola v mojej rodine zastúpená.

Ako dieťa som veľa času trávila so starými rodičmi. Keďže som bola prvá-najstaršia z dlhého radu vnúčat, užila som si skutočne veľa lásky.

Zastúpil rolu otca váš starý otec?

Ani veľmi nie. Sme silno matriarchálna rodina. Dlhé roky nás žilo päť pokolení žien. Mala som prababku, ďalej babku, moju mamu, po nej som prišla ja a neskôr moje dcéry. Otcov v našej rodine nebolo príliš veľa. Manžel mojej prababky odišiel v 20. rokoch 20. storočia do Ameriky za prácou a už sa nikdy nevrátil. Moja babka mala vtedy týždeň a z prababky sa stala vdova žijúceho muža. Dedko bol trochu problematická osobnosť. Bol síce v rodine prítomný, ale skôr fyzicky a nie vždy v pozitívnom zmysle. Moja mama žila bez muža. Môj manžel je vlastne jediný otec zastávajúci mužskú rolu v našom silnom rade žien. Zotrváva v rodine a dúfam, že to tak bude aj naďalej.

Až vďaka terapii som si uvedomila, že som vlastne mala človeka, ktorý zastával otcovskú rolu. Bol ním muž, s ktorým mala moja mama vzťah 12 rokov. Veľmi veľa som sa od neho naučila, aj mi veľa dal. Je pre mňa zaujímavé klásť si otázku, prečo som si to tak dlho nechcela pripustiť.

Priniesli vám roky terapie odpoveď na túto otázku?

Ešte stále bádam. Myslím si, že hľadanie odpovedí a terapia ma naučili mnohé o sebe a o tom, prečo som sa dlho bránila vôbec si niektoré otázky položiť.

Čo je bezpodmienečné prijatie?

Je to prijatie, aké by mal dostať každý človek minimálne od jedného rodiča. Je to pocit, že nie ste len tolerované dieťa, ale dieťa, ktoré je prijímané so všetkým, čo k nemu patrí. Každý človek má chyby aj zlyhania. K bezpodmienečnému prijatiu patrí nedávať deťom ich chyby za vinu, neporovnávať ich otvorene s ďalšími a dávať im od útleho veku pocítiť prijatie, lásku a bezpečie. Každé dieťa by malo mať pocit, že sa doma môže prejaviť, ako chce.

Aj v rozpore s tým, čo by si želali rodičia?

Áno. S mojimi mladšími kolegyňami sa často rozprávame o správaní ich malých detí. Keď po ne prídu k svojim rodičom alebo k príbuzným, u ktorých deti trávili čas, blízki povedia -„deti boli také dobré, kým si neprišla“. Áno, boli dobré. Pri mame alebo otcovi však majú pocit, že sa môžu prejaviť tak, ako chcú. Aj sa hodiť o zem alebo si nárokovať veci, ktoré si inde a pri iných ľuďoch nedovolia. Robia to preto, že vedia, že mama a otec ich budú ľúbiť aj napriek týmto drobným lapsusom. Takto sa to prejavuje.

Spomeniete si na momenty, keď ste sa ako dieťa doma cítili bezpodmienečne prijatá?

Bolo veľa takých momentov, no pocit lásky a prijatia sa mi najväčšmi spája s chorobami. Bývala som dosť chorľavé dieťa. Počas zotavovania som si vždy veľmi užívala maminu starostlivosť. Moja mama bola veľmi pracovitý človek. Dalo by sa povedať, že bola workoholička. Mala pomerne náročnú prácu, celý život pracovala ako sudkyňa. Bolo skvelé, keď si mohla čas zariadiť tak, že bola so mnou. Vtedy som sa cítila veľmi ľúbená a prijímaná.

Podobné pocity som zažívala aj na horách. Chodili sme často na turistiku, mala som to veľmi rada. S prababkou som chodievala pásť kravy a rozprávala mi pri tom mnohé príbehy. Verbalizovala, že by si želala, aby som mala krajší a ľahší život, ako mala ona. V tých časoch nebolo bežné, že to niekto povedal takto priamo. Tie vety indikovali, že som pre rodinu dôležitá, chcú pre mňa len to najlepšie. Je super sa k týmto spomienkam vracať.

Na prelome rokov 1991 a 1992 ste dostali štipendium a odišli ste na rok študovať do Holandska. Vtedy ste už boli mamou dvojročnej dcéry, ktorú ste počas štúdia v zahraničí nechali spolu s manželom na Slovensku. Ako ste ako mama dokázali vnútorne ustáť túto situáciu?

Dnes máme otvorené hranice a možnosti ísť s dieťaťom kamkoľvek, vtedajšia situácia sa ťažko vysvetľuje. V čase, keď som dostala štipendium, som bola veľmi mladá matka, dievča z malého mesta, ktoré odrazu dostalo príležitosť študovať na veľkej univerzite v ďalekom svete. Dovtedy som bola na Západe len raz, na zmrzlinu vo Viedni.

Keď sa mi naskytla príležitosť študovať v Holandsku, bolo pre mňa ťažké rozhodnúť sa, či to prijať. V podstate nebola možnosť, že by dieťa mohlo ísť so mnou. Dostala som