Denník N

Blízky východ bude vyzerať inak, než ho vidíme na mapách

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Hranica medzi Sýriou a Irakom podľa všetkých faktických meradiel zmizla. Milióny mužov, žien a detí zisťujú, že žijú v krajine, ktorá nie je ich.

Tento rok v máji uplynulo sto rokov od podpisu Sykes-Picotovej dohody, tajného dohovoru medzi Veľkou Britániou a Francúzskom, ktorá začala desaťročia trvajúce úpravy hraníc postosmanského Blízkeho východu. Väčšina komentárov k tomuto výročiu vyznieva negatívne a naznačuje, že dohode možno pripísať značný podiel viny za početnosť a trvalosť konfliktov v regióne.

Tento výklad však hraničí s karikatúrou. Mark Sykes a François Georges-Picot si kládli za cieľ vymyslieť plán, ktorý by Veľkej Británii a Francúzsku umožnil vyhnúť sa ničivému súpereniu na Blízkom Východe. Do značnej miery sa im to podarilo: vďaka ich návrhu sa blízkovýchodný región neocitol medzi dvoma európskymi mocnosťami a podarilo sa mu prežiť celé storočie.

Skutočný problém Blízkeho východu

Iste, množstvo hraníc vytýčených Sykesom a Picotom bolo odrazom dohôd upečených v Európe a nie miestnej demografickej či historickej reality. V tom však Blízky východ rozhodne nie je výnimočný: väčšina hraníc po celom svete vznikla nie v dôsledku prezieravého plánovania či rozhodnutia obyvateľov, ale skôr kombináciou násilia, ambícií, geografických podmienok a náhody.

Nepríjemná realita je taká, že Blízky východ dnes vyzerá, ako vyzerá, pretože jeho obyvatelia a vedúci predstavitelia odvádzajú veľmi zlú prácu pri jeho formovaní. Sykesovi a Picotovi nemožno vyčítať všadeprítomnú absenciu tolerancie a politickej slobody v regióne, nekvalitné školy či nespravodlivé zaobchádzanie s dievčatami a ženami. Iné kúty sveta (vrátane tých, ktoré nedisponujú obrovskými zásobami ropy a plynu) vyšli z éry kolonializmu v oveľa lepšom stave.

Keď krajina nekontroluje územie

Faktory, ktoré sa podpísali na početných blízkovýchodných zlyhaniach – dejiny, kultúra, náboženstvo a osobnosti –, si zasluhujú seriózny rozbor. Tohtoročné výročie však vyvoláva naliehavejšie otázku, ktorá nesúvisí ani tak s historickou analýzou, ako skôr so súčasnou politikou.

Vo veľkej časti Blízkeho východu sa stal novou normou násilný boj za nadvládu. V štyroch – a je dosť možné, že v piatich – krajinách regiónu nekontroluje vláda rozsiahle časti štátneho územia. Libanon je v tejto situácii už desiatky rokov, Irak viac ako desaťročie a Sýria, Líbya a Jemen približne päť rokov. Miestnu autoritu preberajú v rôznej miere milície, teroristické organizácie, zahraniční bojovníci a ďalšie ozbrojené skupiny.

Ďalej sú tu nenaplnené národnostné ašpirácie Kurdov (z ktorých veľká časť žije v Turecku, Iraku, Sýrii a Iráne) a nevyriešená otázka, ako nájsť súlad medzi existenciou Izraela a politickými cieľmi Palestínčanov. Hranica medzi Sýriou a Irakom podľa všetkých faktických meradiel zmizla. Milióny mužov, žien a detí zisťujú, že žijú v krajine, ktorá nie je ich.

Plány narážajú na realitu

Čo by sa teda malo robiť? Jednou z možností by bolo pokúsiť sa zachovať – alebo presnejšie povedané obnoviť – Blízky východ podľa Sykesa a Picota. Snaha opätovne zjednotiť krajiny, ktoré sú zakreslené na mape, a dať hraniciam medzi nimi nejaký význam, by však bola takmer hazardom. Tieto krajiny sa už nikdy nevrátia do pôvodného stavu. Väzby na región, náboženstvo, kmeňovú príslušnosť, etnický pôvod a tiež ideológie v mnohých prípadoch prebili národnú identitu.

Druhou možnosťou by bolo pokúsiť sa dohodnúť podmienky vzniku nového Blízkeho východu, teda prijať akúsi nástupkyňu Sykes-Picotovej dohody. Aj to by sa však nakoniec skončilo nákladným neúspechom.

Prekresľovanie máp by snáď bolo v istej dobe možné, avšak tá doba je najmenej niekoľko desaťročí vzdialená. Jednoducho neexistuje žiadny konsenzus v otázke, ako by takáto mapa mala vyzerať, a žiadna strana alebo aliancia nemá dosť síl na to, aby ju vynútila či udržala. Od diplomacie je možné očakávať spravidla len toľko, že bude pracovať s reálnou situáciou, nie ju vytvárať. Naopak, reálna situácia stojí novému regionálnemu usporiadaniu v ceste.

Keď želania narážajú na realitu

To všetko vedie k tretej možnosti: k zmiereniu sa s faktom, že Blízky východ bude v dohľadnej budúcnosti vyzerať inak, než ako ho vidíme na mapách a glóbusoch. To nie je argument pre to, aby sme zostali bokom: akokoľvek zlá je dnešná situácia, vždy môže byť ešte horšie. Ak tomu chceme zabrániť, môžeme a mali by sme posilniť tie vlády a organizácie, ktoré spĺňajú určité štandardy; a naopak môžeme a mali by sme oslabiť tie, ktoré ich nespĺňajú.

Žiadne úsilie však nezmení základnú realitu v regióne: hranice, ktoré majú pramalý význam, a vlády, ktorých význam je len o málo väčší. Sýria, Irak a Líbya budú pravdepodobne krajinami len podľa mena; ich dôležité súčasti získajú faktickú autonómiu či samostatnosť, či už to povedie k lepšiemu alebo k horšiemu. Skutočnosť, že Turecko, Irán, Saudská Arábia, Izrael, Rusko a Spojené štáty veľmi často sledujú protichodné záujmy, navyše svedčí o tom, že región čaká chaotická budúcnosť bez právneho základu.

V určitých ohľadoch sa tak vracia Blízky východ pred Sykes-Picotovu dohodu, ale bez poriadku, ktorý zaviedla Osmanská ríša. V dôsledku toho bude zrejme Blízky východ v budúcom storočí trpieť oveľa viac ako v storočí uplynulom – a táto skutočnosť by v nás celkom dobre mohla vyvolať nostalgiu po Sykesových a Picotových časoch.

© Project Syndicate

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie