Karol Sudor
Každá verejne známa osoba má príbeh, ktorý vznikal ešte predtým, ako sa začala objavovať v médiách. V seriáli rozhovorov „Neznámi známi“ budeme objavovať ich detstvo, rodinné zázemie, vzťahy a ďalšie okolnosti ich života, o ktorých doteraz vedeli asi len ich najbližší. Na stránke Neznámi známi nájdete všetky vydania, vrátane možnosti odoberať upozornenia na nové e-mailom.
Narodili ste sa vo februári 1946 teoretickému fyzikovi Rudolfovi a gynekologičke Elene ako najstarší z troch synov. Z akých rodín pochádzali?
Mamini predkovia boli známi národovci – Štefanovičovci, Kutlíkovci, Paulíny-Tóthovci, Hodžovci, ale podľa rodokmeňov by som musel uviesť aj mnohých ďalších – Markovičovcov, Houdekovcov, Ivankovcov, Medveckovcov. Tie rodiny boli poprepletané a rozvetvené.
Mama pochádzala z evanjelickej rodiny, ale už generácia jej rodičov sa správala sekulárne. Keď som sa starej mamy pýtal, prečo moju mamu a jej brata Igora nepúšťala do kostola, povedala, že mala strach, aby ich nezabil konský povoz. Starého otca z maminej strany, ktorý pracoval ako školský inšpektor, som nepoznal. Zomrel na rakovinu ešte pred mojím narodením.
Mamina rodina patrila k prvorepublikovej spoločenskej elite. Sestra vašej starej mamy zase bola manželkou prvorepublikového politika Ivana Dérera.
Stará mama pochádzala z mnohých detí, v evanjelických rodinách tých čias to bolo bežné. Ivan Dérer bol jej švagor. Za prvej republiky bol ministrom, vo všetkých ostatných režimoch však sedel vo väzení – za Rakúsko-Uhorska, za slovenského štátu aj za komunistického režimu. Bol to demokrat, jeden z našich najväčších v 20. storočí.
Keď sa v 50. rokoch vrátil z posledného väzenia, viackrát nás navštívil aj s manželkou Jelou. Pre nás deti bol fascinujúci už jeho zjav – nosil masarykovskú briadku aj vojenský mundúr. Detailne nám rozprával napríklad o Dreyfusovej afére, čo bola jedna z kľúčových afér 19. storočia vo Francúzsku. V rámci nej bol neprávom odsúdený dôstojník armády za domnelú špionáž.
Čo otcova rodina?
Otcov otec bol kvalifikovaný robotník – sadzač. Politickým presvedčením bol sociálny demokrat. Pochádzal zo židovskej rodiny, hoci jeho generácia a najmä generácia detí už bola sekulárna. Otec dokonca ako mladý chlapec vystúpil zo židovskej náboženskej obce. Za vojnového slovenského štátu sa však znovu stal úradne Židom.
Vstúpili vaši po druhej svetovej vojne do komunistickej strany?
Otec do nej vstúpil už v roku 1940, mama ho nasledovala o tri roky neskôr. Po okupácii Československa v roku 1968 stranícke knižky zložili. U otca to strana kvalifikovala tak, že vrhol súdruhovi Husákovi stranícku knižku pod nohy. Ja zase trochu s humorom hovorím, že keby do strany nevstúpili, nemuseli z nej vystupovať. Obaja boli účastníkmi SNP. Mama študovala medicínu, v roku 1944 odišla zo školy a zo západného Slovenska sa presunula do Čierneho Balogu pomáhať partizánom.
Otec bol v partizánskej skupine Jánošík. Predtým so starším bratom Lacom roznášal komunistické letáky. Chytili ich a otca odsúdili na dva roky. Hovoril mi, že práve to mu paradoxne zachránilo život – keďže sedel vo väzení, nedeportovali ho do koncentračného tábora. Potom bol v pracovnom tábore v Seredi, ušiel však za partizánmi. Jeho otec, môj starý otec, napriek tomu, že mal ako kvalifikovaný sadzač výnimku, také šťastie nemal – skončil v plyne.
Mama bola lekárka gynekologička. Vtedy nebolo bežné, aby tú profesiu vykonávala žena.
Pred štúdiom na vysokej škole, teda po maturite, pracovala ako úradníčka v Tatrabanke. To bola rodinná hierarchia – syn na medicínu, dcéra za úradníčku. Po otcovej smrti sa dala na štúdium medicíny a patrila do prvej generácie gynekologičiek a emancipovaných žien na Slovensku. Otec sa doma smial, že kým on rozhoduje o dôležitých, ale teoretických veciach, mama rozhoduje o tých praktických. Problém bol, že praktických vecí bolo možno 95 percent. Inými slovami, doma rozhodovala mama, veľmi dynamická žena.
Neprišla po vyhodení zo strany o prácu?
Jasné, po roku 1968 ju z gynekológie „vykopli“ a skončila ako lekárka na obvode. Pracovné prostredie v nemocnici jej zámerne urobili takým neznesiteľným, že radšej odišla. Keď ma po revolúcii v roku 1989 kadejakí kritici opakovane atakovali na ulici, občas sa ma niektorá z agresívnych žien spýtala – a čo je vám pani docentka Zajacová? Odpovedal som, že je to moja mama. Zrazu
