Denník NKatastrofa v jadrovom sile: Jedna chyba – a Amerika sa takmer ocitla na pokraji jadrového výbuchu

Denník NDenník N
16Komentáre
Titan II Missile Silo Level 2. Foto - Titan Missile Museum
Titan II Missile Silo Level 2. Foto – Titan Missile Museum

Aktualizované 17. augusta o 10:40: Pri editovaní textu z knihy sme nedopatrením spojili dve udalosti do jednej ukážky. Za chybu, ktorú sme medzičasom opravili, sa ospravedlňujeme.

Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N.

Jediná chyba v podzemnom sile takmer spôsobila nukleárnu katastrofu na území USA. Kniha Strata kontroly od Erica Schlossera odhaľuje desivú históriu nehôd, zlyhaní a potenciálnych výbuchov, ktoré sprevádzali éru jadrových zbraní – a ukazuje, aká krehká je ilúzia úplnej kontroly nad nimi.

Osemnásteho septembra 1980 okolo pol siedmej večer vošli desiatnik David F. Powell a vojak Jeffrey L. Plumb do sila na odpaľovacom komplexe 374-7 niekoľko kilometrov severne od mesta Damascus v štáte Arkansas. Plánovali vykonať rutinnú údržbu rakety Titan II. V podobných podzemných komplexoch strávili nespočetné množstvo hodín. No bez ohľadu na to, koľkokrát pracovali v sile, Titan II na nich vždy zapôsobil. Bola to najväčšia medzikontinentálna balistická raketa, akú kedy Spojené štáty skonštruovali. Strela mala priemer tri metre a bola vysoká tridsaťjeden metrov.

Merala teda zhruba toľko ako desaťposchodová budova. Mala hliníkový plášť s matnou povrchovou úpravou a na boku veľkými písmenami namaľované U.S. AIR FORCE. Nosový kužeľ na vrchole Titanu II bol čiernej farby a v jeho útrobách sa nachádzala termonukleárna hlavica W-53, najsilnejšia zbraň, akú kedy niesla americká raketa. Hlavica mala silu deväť megaton, čo je približne trojnásobok sily všetkých bômb zhodených počas druhej svetovej vojny vrátane oboch atómových bômb.

Nezáležalo na tom, či bol deň, alebo noc, zima, alebo jar. Podmienky v sile boli vždy rovnaké. Vládlo tam hrozivé ticho. Svetlo ortuťových lámp na stenách zalievalo raketu jasnou bielou žiarou. Keď ste otvorili dvere na nižšom poschodí a vstúpili ste dnu, Titan II sa nad vami týčil ako obrovský strieborný náboj s čiernym hrotom nabitý v betónovej hlavni, odistený, s natiahnutým kohútikom, pripravený vystreliť na oblohu.

Čítate ukážku z knihy Strata kontroly – Jadrové zbrane a ilúzia bezpečnosti, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Zobraziť väčšie rozlíšenie

Raketu navrhli tak, aby dokázala do minúty odštartovať a aby zasiahla cieľ vzdialený až 9 600 kilometrov. Titanu II v tom pomáhala dvojica kvapalných pohonných látok – raketové palivo a okysličovadlo –, ktoré boli „hypergolické“, teda v okamihu, keď sa dostali do kontaktu, sa intenzívne vznietili. Raketa mala dva stupne a v oboch bola nádrž s okysličovadlom uložená na palivovej nádrži, pričom potrubia viedli k motoru.

Prvý stupeň, ktorý od spodnej časti rakety meral asi dvadsaťjeden metrov, obsahoval zhruba 38,5 tony paliva a 74 ton okysličovadla. Druhý stupeň, teda horná časť, kde sa nachádzala bojová hlavica, bol menší a obsahoval asi štvrtinu týchto množstiev. Keď raketu odpálili, palivo a okysličovadlo prúdili potrubím prvého stupňa, miešali sa v spaľovacích komorách motora, vznietili sa, vypúšťali horúce plyny a cez nadzvukové konvergentno-divergentné dýzy pod ním vytvorili ťah so silou zhruba dva milióny newtonov. V priebehu niekoľkých minút mohol byť Titan II osemdesiat kilometrov nad zemou.

Tieto dve pohonné látky boli mimoriadne účinné – a mimoriadne nebezpečné. Palivo, aerozín-50, sa mohlo vznietiť v momente, keď prišlo do kontaktu s bežnými vecami ako vlna, handry alebo hrdza. Ako kvapalina bol aerozín-50 číry a bezfarebný. Ako para reagoval s vodou a kyslíkom vo vzduchu a premenil sa na belavý oblak s rybím zápachom. Stačil dvojpercentný podiel a mohol explodovať. Vdýchnutie pary spôsobovalo problémy s dýchaním, znižovalo tep, vyvolávalo vracanie, kŕče, tras a dokonca mohlo spôsobiť smrť. Palivo bolo tiež vysoko karcinogénne a ľahko sa vstrebávalo cez pokožku.

Okysličovadlo rakety, tetraoxid dusíka, bolo ešte nebezpečnejšie. Podľa federálnych zákonov bol klasifikovaný ako „jed typu A“, čo bola najsmrteľnejšia kategória chemických látok vyrobených človekom. V tekutej forme bolo okysličovadlo priehľadné so žltohnedým nádychom. Hoci nebolo také horľavé ako palivo, pri dotyku s kožou, papierom, látkou alebo drevom sa mohlo samovoľne vznietiť.

Bod varu malo na úrovni len 21 stupňov Celzia. Pri akejkoľvek vyššej teplote sa kvapalné okysličovadlo vyvarilo na červenohnedú paru, ktorá páchla ako čpavok. Pri kontakte s vodou sa para menila na žieravú kyselinu, ktorá reagovala s vlhkosťou v očiach alebo v pokožke a mohla spôsobiť vážne popáleniny. Pri vdýchnutí mohlo okysličovadlo zničiť tkanivo v horných dýchacích cestách a pľúcach. Poškodenie sa nemuselo prejaviť hneď. Šesť až dvanásť hodín po vdýchnutí mohla látka spôsobiť náhle bolesti hlavy, závraty, ťažkosti s dýchaním, zápal pľúc a pľúcny edém vedúci k smrti.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Chodba v odpaľovacom komplexe Titanu II. Foto – Titan Missile Museum

Powell a Plumb pracovali ako údržbári rakiet. Patrili do PTS tímu A 308. strategického raketového krídla, ktorého veliteľstvo sa nachádzalo asi hodinu cesty od leteckej základne Little Rock. V ten deň ich zavolali na miesto, pretože výstražná kontrolka signalizovala nízky tlak v nádrži okysličovadla druhého stupňa rakety. Keby tlak klesol príliš nízko, okysličovadlo by nedokázalo plynule prúdiť do motora. Kontrolka mohla znamenať vážny problém – prasknutie či únik. Oveľa pravdepodobnejšie však bolo, že tlak v nádrži znížila mierna zmena teploty.

Klimatizačné jednotky v sile mali udržiavať raketu ochladenú na približne 15 stupňov. Pokiaľ by Powell a Plum pri kontrole neobjavili žiadnu netesnosť, odskrutkovali by uzáver nádrže okysličovadla a pridali by plynný dusík. Dusík udržiaval stály tlak na kvapalinu vnútri a tlačil ju smerom nadol. Bola to jednoduchá, prozaická úloha, ako keď si pred dlhou jazdou autom dofúkate pneumatiky.

Powell slúžil v tíme PTS takmer tri roky a poznal riziká spojené s Titanom II. Počas jeho prvej návštevy odpaľovacieho komplexu sa pri úniku okysličovadla vytvoril toxický oblak, ktorý na tri dni zastavil prevádzku. V tom čase mal dvadsaťjeden rokov, bol hrdým „sedliakom“ z vidieckeho Kentucky, ktorý miloval túto prácu a plánoval sa koncom roka znovu prihlásiť do armády.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ohňovzdorná a parám odolná kombinéza zamestnancov sila v odpaľovacom komplexe. Foto – Titan Missile Museum

Plumb bol v 308. krídle len deväť mesiacov. Nemal kvalifikáciu na takýto druh údržby rakiet ani na manipuláciu s pohonnými látkami. Sprevádzanie Powella a sledovanie všetkého, čo robil, sa považovalo za Plumbov výcvik na pracovisku. Plumb mal devätnásť rokov a vyrastal na predmestí Detroitu.

Hoci kontrolka upozorňujúca na nízky tlak okysličovadla nebola ničím nezvyčajným, technické predpisy vzdušných síl vyžadovali, aby obaja muži pri vstupe do sila na jeho preskúmanie nosili ochranný výstroj I. kategórie. „Ísť I. kategóriu“ znamenalo obliecť sa do odevu pre pracovníka manipulujúceho s raketovým palivom (RFHCO), teda do vzduchotesnej, kvapalinám a parám odolnej a ohňovzdornej kombinézy, ktorá ich mala chrániť pred okysličovadlom a palivom.

Vyzerala ako skafander zo sci-fi filmu zo začiatku 60. rokov. Mala bielu odnímateľnú guľatú prilbu s vysielačkou a priehľadným plexisklom v oblasti tváre. Skafander bol sivobiely, s dlhým zipsom, ktorý sa tiahol od hornej časti ľavého ramena cez trup až po pravé koleno. Pod RFHCO ste mali oblečené dlhé spodky. Čierne vinylové rukavice a topánky boli samostatné, takže RFHCO mal na rukávoch a nohaviciach rolovacie manžety, ktoré zabezpečovali, aby bol oblek dokonale nepriepustný. Skafander vážil asi desať kilogramov. Batoh RFHCO vážil ďalších šestnásť a obsahoval zásobu vzduchu asi na hodinu. Oblek bol ťažký a nemotorný. Človeku v ňom mohlo byť horúco, mohol sa cítiť ulepený a nepohodlne, najmä keď sa nosil mimo klimatizovaného sila. Dokázal však aj zachrániť život.

Tlakový uzáver okysličovadla druhého stupňa sa nachádzal asi v dvoch tretinách výšky rakety. Aby sa k nemu Powell a Plumb dostali, museli prejsť cez výsuvnú oceľovú plošinu, ktorá vyčnievala zo steny sila. Vysoký dutý valec, v ktorom stál Titan II, bol obkolesený ďalším betónovým valcom s deviatimi poschodiami, kde sa nachádzalo vybavenie. Prvé poschodie bolo umiestnené blízko vrcholu rakety, deviate poschodie asi šesť metrov pod ňou. Oceľové pracovné plošiny sa hydraulicky sklápali zo stien. Každá z nich mala pevný gumový lem, aby sa Titan II nepoškriabal. Odstup plošiny od rakety bol minimálny.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Medzikontinentálna balistická raketa Titan II. Foto – Titan Missile Museum

Technici vstúpili do odpaľovacieho kanála na druhom poschodí. Vysoko nad ich hlavami sa nachádzal betónový uzáver sila. Mal chrániť raketu pred vetrom a dažďom aj účinkami jadrovej bomby, keby nejaká v okolí vybuchla. Poklop vážil 740 ton. Hlboko pod dvojicou mužov sa pod Titanom II nachádzal betónový deflektor plameňa v tvare písmena W. Jeho úlohou bolo pri štarte nasmerovať horúce plyny najprv nadol, potom ich otočiť hore a cez výfukové otvory vyviesť von zo sila. Na siedmom poschodí raketu obopínal oceľový prstenec, ktorý vážil asi 12 ton. K stenám bol pripevnený veľkými pružinami. Vďaka tomu mohol Titan II prežiť jadrový útok. Namiesto poškodenia by to ním len zatriaslo a vzápätí mohol odštartovať.

Vždy keď sa člen tímu PTS navliekol do RFHCO, sprevádzal ho ďalší kolega v skafandri. Zároveň ďalší dvaja ľudia čakali v pohotovosti pripravení skočiť do oblekov. Každá úloha I. kategórie sa vykonávala podľa štandardizovaného kontrolného zoznamu, ktorý veliteľ tímu zvyčajne čítal nahlas cez vysielačku. Každá situácia mala presne jedno riešenie. Technický rozkaz 21M-LGM25C-2-12, obrázok 2-18, Powellovi a Plumbovi presne hovoril, čo majú robiť, keď stáli na plošine v blízkosti rakety.

„Štvrtý krok,“ povedal šéf PTS tímu cez vysielačku. „Odstráňte tlakový uzáver na odpojenie prívodu vzduchu.“

„Rozumiem,“ odpovedal Powell.

„Pozor. Pri vykonávaní kroku štyri neprekračujte krútiaci moment 217 newtonmetrov. Nadmerný krútiaci moment by mohol poškodiť plášť rakety.“

„Rozumiem.“

Keď Powell použil nástrčný kľúč na odskrutkovanie tlakového uzáveru, vypadla mu z neho hlavica. Narazila na plošinu a odrazila sa. Powell ju chcel zachytiť, no neúspešne.

Plumb sledoval, ako štvorkilová násada prepadla cez úzku medzeru medzi plošinou a raketou a padala asi dvadsať metrov dole, kde udrela do držiaka a odrazila sa od Titanu II. Vyzeralo to, akoby sa to dialo v spomalenom režime. Pár sekúnd nato z diery v rakete vytrysklo palivo ako voda zo záhradnej hadice.

„Dopekla,“ pomyslel si Plumb. „Toto nie je dobré.“

Powell a Plumb dúfali, že do prác na rakete sa pustia krátko popoludní. Problém bol, že pracovné plošiny sa neodklopili od stien. Zasekli sa vo vzpriamenej polohe. Opravárenská čata sa pustila do práce. Čosi nebolo v poriadku s hydraulickým systémom a riešenie porúch podľa technických príručiek nepomáhalo. Problémy naďalej pribúdali. Hydropneumatický akumulátor sa pokazil a bez neho sa plošiny nedali spustiť. Navyše, opravárenská čata nemala náhradné diely. Pokiaľ tlak v nádrži okysličovadla druhého stupňa rakety klesne ešte viac, strelu by museli vyradiť z bojovej pohotovosti. Veliteľstvo SAC sa z takejto situácie nikdy veľmi netešilo. Preto z leteckej základne Little Rock poslali vrtuľník s náhradnými súčiastkami.

Rodney Holder a Ron Fuller medzitým kráčali dlhou chodbou k silám a ďalej prechádzali body kontrolného zoznamu dennej zmeny. Káblovka, ktorou šli, bola v podstate veľká oceľová rúra vystužená nosníkmi a pružinami, ktorá sa tiahla zhruba 45 metrov od protitlakovej komory k silám. Podlaha bola natretá nasivo, steny a stropy mali tyrkysovú farbu. Zväzky rúrok a káblov sa ťahali nad hlavou po oboch stranách chodby. Vyzeralo to ako interiér ponorky, ktorá bola namiesto pod vodou zakopaná pod zemou.

Deväť poschodí sila bolo preplnených rôznym vybavením a skontrolovať ho trvalo približne dve hodiny. Kontrolný zoznam obsahoval stovky bodov. Na ušetrenie času a urýchlenie procesu si preto posádky občas prácu rozdelili – ty skontroluješ tento vzduchový kompresor, ja zas tamten. Porušovali pritom pravidlo dvojíc nariadené SAC. Chodili po sile osamote a potom si len porovnávali poznámky. Vďaka tomu išla kontrola rýchlejšie, porušenie sa zdalo byť triviálne a dôstojníci v riadiacom stredisku netušili, čo mužstvo v sile robí. Jediná kamera v celom komplexe sa nachádzala vo vstupnom portáli a bola otočená na kontrolnú zónu. Z riadiaceho strediska tak nebolo vidieť, čo sa deje v káblovkách, v protitlakovej komore, v sile ani na povrchu. Nebol tam žiadny periskop. Zároveň nebolo možné, aby jeden dôstojník išiel skontrolovať, čo robia ostatní členovia posádky, a nechal tak druhého osamote v riadiacom centre. To by bolo vážne porušenie pravidla dvojíc.

Holder a Fuller urobili v ten deň všetko podľa pravidiel. Ako členovia inštruktorskej posádky boli hrdí na to, že patria k najlepším. Už onedlho mala ich prácu hodnotiť kontrolná komisia a Holder túžil získať čo najviac bodov. Vykonať všetko podľa predpisov im zabralo len pätnásť minút navyše. Holder pred nástupom do letectva pracoval ako stavebný robotník, budoval diaľničné mosty na arkansaskom vidieku.

Kariéra v armáde ho spočiatku nelákala. Jeho otec bol bývalý hráč amerického futbalu v Národnej futbalovej lige, ktorý vstúpil do námorných záloh počas kórejskej vojny a nakoniec strávil viac ako dve desaťročia ako námorný dôstojník. Základnú školu Holder absolvoval v troch rôznych krajinách a strednú v štyroch štátoch USA. V devätnástich rokoch sa mu práca na stavbe páčila, no obával sa budúcnosti.

Ozbrojené sily sľubovali zaujímavejší a naplnenejší život. No vstup do námorníctva bol vylúčený. Morská choroba skolila Holdera takmer okamžite. Rozhodol sa preto pre letectvo a túžil sa naučiť čosi o raketách. Práca na Titane II odhalila, že v hĺbke duše je blázon do technológií. Holder sa v komplexe vyznal lepšie ako ktorýkoľvek iný člen posádky. Nielenže všetko tam dole poznal, ale dokázal aj vysvetliť, čo a ako funguje. Osemnásteho septembra 1980 mal dvadsaťštyri rokov a desať mesiacov bol ženatý.

Na kontrolu čakali motory poklopu sila na úrovni 1A, ako aj záchytná vaňa na spodku podlažia 9B. A všetko medzi nimi. V priestoroch s technickým zázemím sila býval hluk, no odpaľovacia časť bola obložená špeciálnou izoláciou, aby rev motorov nespôsoboval vibrácie a nepoškodil raketu. V odpaľovacom kanáli bolo také ticho, že v horúcich letných dňoch, keď klimatizácia išla na plné obrátky, bolo počuť, ako v nádržiach buble teplé okysličovadlo.

Jediný problém, ktorý Holder a Fuller v ten deň zaznamenali, bol chybný spínač na pevnej nádrži s vodou. Komplex mal dve veľké vodné nádrže: jednu vnútri sila, ktorá siahala od tretieho po šieste poschodie, a jednu na povrchu. Nachádzala sa za plotom objektu. Nádrž v sile dostala pomenovanie „pevná“, pretože bola pod zemou, čo ju chránilo pred jadrovým výbuchom. Obsahovala takmer 380-tisíc litrov vody určenej na to, aby ju tesne pred odpálením rakety striekali do sila.

Voda pomáhala tlmiť hluk motorov a zabezpečovala, že plamene nebudú stúpať do sila a nezničia raketu. Dve vodné nádrže boli nevyhnutné aj pre prípad, že by v komplexe vypukol masívny požiar. Keby sa pokazil spínač na pevnej nádrži, nastal by problém s jej automatickým dopĺňaním. Je to podobné, ako keď máte pokazený plavák na záchode. Tiež potom spláchnete len raz. Holder a Fuller zaznamenali problém do kontrolného zoznamu a prešli k ďalšiemu bodu.

PTS tím A dorazil do komplexu okolo pol štvrtej popoludní, no montážne plošiny sa stále nedali odklopiť. Keďže členovia tímu nemali žiadnu ďalšiu prácu, poflakovali sa a pri stole na prvom poschodí riadiaceho strediska hrali karty. Nováčik Jeffrey Plumb ležal na jednej z postelí. Pracovali od skorého rána a na dnes boli pripravení skončiť.

PTS tímy a posádky odpalu rakety nemali tendenciu sa stretávať. Chlapi z PTS boli skrátka iní. Mimo práce mali povesť búrlivákov a divochov. Keďže mali jedno z najnebezpečnejších povolaní v letectve, po šichte radi vypúšťali paru, pili a zabávali sa viac ako ktokoľvek iný na základni. Častejšie jazdili na motorkách, ignorovali predpísanú rýchlosť, porušovali zákaz vychádzania a keď to prehnali s alkoholom, veliaceho dôstojníka hodili do sprchy. Oblečeného. Rakety nazývali „vtáky“ a boli s nimi takí spätí a boli na ne takí hrdí ako dobrí automechanici na autá, o ktoré sa starajú.

Nebezpečenstvo, ktoré hrozilo pri styku s okysličovadlom a palivom, nebolo iba v pomyselnej rovine. Bola to súčasť práce. Každodenné riziko chlapci z PTS často kompenzovali drzým a bezstarostným správaním. Niektorí z nich boli známi tým, že naplnili pingpongovú loptičku okysličovadlom a hodili ju do vedra s palivom. Zničenie oceľového vedra sprevádzané plameňmi bolo dobrou pripomienkou toho, s čím pracujú. Kto tak ako väčšina ľudí cíti strach z práce s pohonnými látkami, musel si nájsť iné zamestnanie.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Podzemný odpaľovací komplex – riadiace centrum. Foto – Titan Missile Museum

Hoci nízky tlak v nádrži s okysličovadlom mohol signalizovať únik, PTS tím A to netrápilo. Na štyri-sedmičku išli vrátane dneška už tretíkrát po sebe. Strela v sile nedávno prešla tzv. recykláciou. Znamenalo to, že sa z nej odmontovala bojová hlavica a vypustili sa pohonné látky. Následne raketu vytiahli zo sila, odviezli ju na základňu a dôkladne skontrolovali, či niekde nejaví známky hrdze a či všetko dobre tesní. Potom sa do komplexu buď vrátila rovnaká raketa, alebo dodali zo skladu inú. Tlak paliva a okysličovadla kolísal aj celé týždne po recyklácii. PTS tímy boli zvyknuté, že kým sa ustálil, museli pridávať dusík dva, tri aj štyri razy.

V záverečnej fáze recyklácie rakety na štyri-sedmičke do sila umiestnili Titan II naplnený pohonnými látkami a s osadenou bojovou hlavicou. Strela mala sériové číslo 62-0006. Raketa, ktorá bola v sile počas požiaru v komplexe pri Searcy, teraz stála na odpaľovacom komplexe 374-7 severne od Damascusu. Pravdepodobnosť, že by sa z desiatok rôznych trupov Titanu II ocitol na týchto dvoch miestach jeden a ten istý, bola malá. Smola, osud, číra náhoda? Nech to už bolo akokoľvek, ani posádka komplexu, ani PTS tím nevedeli, že táto raketa sa kedysi nachádzala v sile plnom hustého dymu a mŕtvych mužov.

O šiestej hodine večer sa plošiny konečne podarilo opraviť a PTS tím bol pripravený pustiť sa do práce. Childers sa nachádzal v riadiacom stredisku a inštruoval stážistu. Mazzaro a šéf PTS tímu Heineman tam boli tiež a prechádzali kontrolný zoznam s postupom. Holder si doprial niekoľko hodín spánku. Hoci riadiace stredisko bolo v podzemí a ďaleko od vonkajšieho sveta, vždy tam bolo hlučno. Motory, ventilátory a čerpadlá sa neustále zapínali a vypínali.

Z reproduktorov sa hlasno ozývali testovacie správy zo SAC a zvonili telefóny. Zvuk sa nemal kam šíriť, a tak sa odrážal od stien. Holder sa tam nikdy dobre nevyspal. Nepomáhali dokonca ani štuple do uší. Viac ako hluk mu prekážali vibrácie. Celý priestor stál na pružinách a pracovalo tu toľko strojov, až sa zdalo, že steny a podlahy neustále vibrujú. Človek si to všimol až v momente, keď zostal absolútne bez pohybu. Potom bol problém to ignorovať.

Holder si vyzul topánky a stiahol ponožky, obliekol si tričko a nohavice zo starej uniformy a pred spaním si dal niečo na jedenie. Keď sa ozval klaksón, práve umýval riad. Ten zvuk bol neznesiteľne hlasný, ako požiarny alarm, elektrický bzučiak v hlave. Nevenoval tomu veľmi pozornosť. Vždy keď sa hadica s dusíkom pripojila k nádrži s okysličovadlom, uniklo trochu pary.

Detektory výparov v sile boli mimoriadne citlivé, a tak okamžite spustili klaksón. Stalo sa to takmer vždy, keď PTS tím vykonával tento postup. Posádka komplexu vzápätí resetovala alarm a klaksón stíchol. Nikdy z toho nebol žiadny veľký problém. Holder preto ďalej umýval riad. Výstražný signál naozaj prestal. No o desať či pätnásť sekúnd neskôr začal húkať znova.

„Čo zas?“ pomyslel si Holder. „Prečo sa to znovu spustilo?“ Počul, ako sa ľudia o poschodie nižšie hádajú, a rozmýšľal, čo sa deje. Zišiel do polovice schodiska, pozrel na veliteľský pult a videl blikať rôzne svetlá. Pomyslel si, že PTS tím musel preťažiť MSA, teda detektor výparov vyrobený spoločnosťou Mine Safety Appliances Company. Ak sa do MSA dostalo priveľa výparov, preťažil sa a spustil najrôznejšie možné poplachy. Zároveň to však neznamenalo, že sa nič nedeje. Rozhodne to so sebou nieslo minimálne jeden problém – celú situáciu bude musieť posádka preveriť s pomocou prenosných detektorov výparov.

Holder sa vrátil na poschodie a obul si topánky. Keď opäť zišiel dolu, kapitán Mazzaro stál a telefonoval s veliteľským stanovišťom v Little Rocku. Childers dával rozkazy PTS tímu na povrchu. Čosi sa dialo. Holder sedel za veliteľským pultom a pozeral na rady červených výstražných svetiel.

Kontrolka OXI VÝPARY ODPAĽOVACIA ŠACHTA svietila.

A žiarili aj ďalšie: PALIVO VÝPARY ODPAĽOVACIA ŠACHTA. VÝPARY SILO TECH. ZÁZ., VÝPARY PREČERP MIESTNOSŤ OXI a VÝPARY PREČERP MIESTNOSŤ PALIVO.

Tieto kontrolky nevidel svietiť prvý raz. Dialo sa to vždy, keď sa MSA preťažil.

No prvýkrát sa k nim pridali ďalšie dve načerveno blikajúce svetlá: POŽIAR PREČERP MIESTNOSŤ PALIVO a POŽIAR ODPAĽOVACIA ŠACHTA.

Znamenali, že sa deje čosi vážne. Máme problém, pomyslel si Holder. A možno poriadne veľký.

Čítali ste ukážku z knihy Strata kontroly – Jadrové zbrane a ilúzia bezpečnosti od autora Erica Schlossera. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Zobraziť väčšie rozlíšenie

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].