Denník N

Trestné oznámenie ordinácie nevyčistí

Foto -TASR
Foto -TASR

Doktor Lipták len verejne a nešikovne priznal to, čo je v slovenskom zdravotníctve ticho tolerovanou praxou mnoho rokov.

Na úvod odhalenie potenciálneho konfliktu záujmov. Doktor Peter Lipták je mojím kapitujúcim lekárom. Už 25 rokov. Odhliadnuc od jeho posadnutosti „dodržiavaním pitného režimu“ som s ním doteraz bol, ako pacient s lekárom, až na pár výnimiek spokojný.

K doktorovi Liptákovi som sa zapísal, keď mal ambulanciu v budove Tlačovej agentúry SR. Spadali k nemu aj zamestnanci vedľa stojaceho „mrakodrapu“ – Presscentra, kde boli na začiatku deväťdesiatych rokov sústredené redakcie mnohých novín a časopisov.

Haló efekt

Nech už sa ľudia z redakcií za tie roky rozpŕchli kamkoľvek, významná časť novinárov zostala v kapitačnom stave doktora Liptáka. Ďalší sa k nemu na odporúčanie redakčných kolegov prihlásili.

Komu zavolá redaktor, ak potrebuje rýchlo nejaký lekársko-ambulantný komentár, s uzávierkou za zadkom? Ideálne svojmu praktickému lekárovi. Alebo kolegovmu lekárovi. Z Petra Liptáka sa stala vďaka tomu mediálna tvár všeobecného lekárstva. Celebrita.

Novinári nemusia maľovať obraz či skladať bankovky do obálky. Priestor v médiách, ktorý Liptákovi celé roky poskytujú, je prinajmenej rovnocennou neformálnou platbou.
S celebritami prichádza takzvaný haló efekt.

Ak doktorovi Liptákovi veríme, že rozumie jednej oblasti (všeobecné lekárstvo), ľahšie uveríme, že rozumie aj zdravotníctvu ako systému, aj etike, aj financovaniu či právnej zodpovednosti. Nakoniec ho necháme hovoriť tak dlho, až nás preberie do reality nejaká facka. Ten človek to predsa nemôže myslieť vážne, tu niečo nie je v poriadku!

Verejne o ticho tolerovanej praxi

V prvom rade, doktor Lipták by potreboval mediálny tréning. Jeho mimoverbálna komunikácia a necitlivý slovník úplne prekryli pointu, ktorú pomenoval správne. Máme tu rozpor medzi obmedzenými zdrojmi zdravotného poistenia a veľkoryso definovaným nárokom poistencov. Tento nepomer sa prejavuje limitmi u poskytovateľov, čakacími dobami u pacientov.

Keďže oficiálne pravidlá nejestvujú, stanovujú si ich samy poisťovne (limity) alebo samotní lekári (čakačky). A kde nie sú pravidlá, jestvuje… nazvime to manévrovací priestor. Ktorý plodí rôzne motivácie.

Doktor Lipták verejne priznal to, čo je ticho tolerovanou praxou mnoho rokov.

Trestné oznámenie v dôsledku jeho televízneho samoudania túto prax neodstráni. Problém nevyriešime tým, že do každej ambulancie postavíme policajta, aby strážil lekára. Korupcia sa len predraží o úplatok pre toho policajta, konštatoval kedysi Rudolf Zajac.

Odpoveďou preto nie je ani práve schvaľovaná novela zákona. Ministerstvo v nej zakazuje mnohé jestvujúce poplatky v ambulanciách. Zákonodarcovia išli až tak ďaleko, že zakázali spoplatňovať vyšetrenia, ktoré nemá lekár zazmluvnené s poisťovňou, má však pritom potrebnú kvalifikáciu i vybavenie (napríklad ultrazvuk, tlakový Holter, EKG Holter, CRP)!

Ak sú dnes príjmy z neformálnych platieb naozaj takým významným podielom na fungovaní ambulancií, ako hovorí doktor Lipták, tak všetky zákazy budú len formálne. Poplatky sa dajú, ako vidíme, obísť ich premenovaním. Napríklad na „dary“. Motivácia ich vyberať sa nezmení.

Takéto platby považujem za nebezpečné. Udržiavajú z pozície moci a informačnej prevahy nerovnovážny vzťah medzi lekárom a pacientom. Hranica, kedy ide o vydieranie (čo sa stane, ak nezaplatím?) a kedy len o dobrovoľný príspevok na dofinancovanie ambulancie, je veľmi nejasná. Obe strany ju môžu vnímať inde.

Rovnako sú nejasné pravidlá (koľko je správna suma, aby sa pán doktor neurazil?). Ide o morálne sporný platobný mechanizmus, ktorý Peter Lipták obhajuje a ja s ním v tomto nesúhlasím.

Zdravie má svoju cenu

Aké je riešenie? Prestať sa hrať na slepú babu a kŕmiť voličov floskulami, ako „zdravie nie je tovar“ či „máme bezplatné zdravotníctvo“.

Zdravotná starostlivosť, rovnako ako jej organizácia je služba, má svoju cenu. Zdravotníctvo nie je zadarmo. A očividne nie je ani bezplatné. Zatváranie očí pred poplatkami nikomu nepomáha.

V decembri 2002 sa v prieskume verejnej mienky o vnímaní korupcie umiestnilo zdravotníctvo na druhom mieste. Tridsaťdva percent opýtaných označilo korupciu v zdravotníctve za problém. Pri rovnakej otázke v januári 2004 označilo za problém korupciu v zdravotníctve len desať percent opýtaných.

Čo sa medzitým zmenilo? Zaviedli sa legálne poplatky, Zajacove dvadsať – a päťdesiatkorunáčky. Pomohlo to stabilizovať hospodárenie ambulancií, odfiltrovala sa časť nadbytočného dopytu, pacienti už nemali potrebu vyjadrovať vďačnosť iným spôsobom.

Zrušením poplatkov (bez ich kompenzácie) v roku 2006 sa nestalo nič iné, len že sa z oficiálnych platieb zmenili na neoficiálne. S nejasným cenníkom, nejasnými pravidlami. S väčšou neistotou pre peňaženku pacienta. Bez ochrany tých, ktorí si to nemôžu dovoliť.

Legalizácia poplatkov predstavuje príležitosť na oddelenie štandardu a nadštandardu, na pripoistenie poplatkov (t. j. možnosť poskytovania rôznych poistných produktov v rámci verejného zdravotného poistenia).

Legalizácia poplatkov umožňuje stanoviť strop spoluúčasti pre tých, ktorí majú inak „smolu“, lebo oficiálne je u nás zdravotníctvo zadarmo. Podobný ochranný mechanizmus funguje od Radičovej vlády na doplatky za lieky.

Transparentné poplatky môžu byť sociálnejším a solidárnejším riešením než netransparentná bezplatnosť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie