Napunk
Zoltán Szalay
Raz sa mu už samému – a ako prvému na svete – podarilo prejsť Atlantický oceán v kanoe, tentoraz si to zopakoval.
Hovorí, že pred rokmi sa mu to nevydarilo tak, ako chcel. Teraz strávil na oceáne 75 dní, vyštartoval 23. decembra a na ostrov Antiguy a Barbudy dorazil 8. marca.
Tvrdí, že terajšia cesta v ňom veľa vecí napravila. Rozprávali sme sa s maďarským extrémnym športovcom Gáborom Rakonczaym, ktorý bol už v Antarktíde, prešiel Grónskom, je držiteľom viacerých Guinnessových rekordov, ako aj americkej Ceny za dobrodružstvo roka. A teraz sa rozhodol svoje veľké poslania ukončiť.
Chýba vám oceán?
Nie. Doma sa dá robiť toľko vecí, že vôbec nie. Chýba mi však jeho jednoduchosť. Na vode som sa musel zaoberať menším počtom vecí. Samotná voda mi však nechýba.
Zaujímavé, že hovoríte, že život na oceáne je jednoduchší ako na pevnine. Človek by si myslel, že na takejto plavbe musíte venovať pozornosť mnohým veciam. Dá sa na to vopred pripraviť, aby to fungovalo takmer ako rutina?
Nepovedal by som, že ako rutina, ale je toho menej, v čom musí človek vyhovieť. Ale samozrejme, že v rámci toho nemôže spraviť chybu. Je tam však menej informácií a výziev. Čln musí napredovať jedným smerom, musíš sa ho držať, musíš jesť, spať, veslovať. Toto sú základné veci. A tu na pevnine je každý deň toľko cyklov. Človek musí mať na pamäti oveľa viac vecí, čo je únavnejšie. Po tom, čo som na vode strávil toľko času, oveľa viac vnímam, koľko informácií musí náš mozog spracovať tu a o koľko menej energie na to máme. Život na oceáne je jednoduchší.
Zvykne sa vám snívať, že ste ešte v člne?
Nie, teraz vôbec. Takéto veci vychádzajú na povrch vtedy, keď má človek veľké problémy alebo sa stane nejaká neplánovaná vec. A podľa mňa v tom zohráva úlohu aj môj vek, psychika človeka to dokáže spracovať lepšie než zamlada.
Na vode ste strávili 75 dní, aký bol váš prvý deň na pevnine?
Pestrý, nabitý a šokujúci, ale v pozitívnom zmysle. Stalo sa množstvo vecí, čo predtým nie. Množstvo ľudí, rodina, teplé jedlo, čisté oblečenie… Tieto všetky veci boli zrazu novinkami. Už samotný fakt, že som musel kráčať a nie liezť štvornožky na tom jednom metri. Človek si odvykne aj od vecí ako obuť si topánky, postaviť sa na nohy a nastúpiť do auta.
V roku 2012 ste už raz prešli oceán na kanoe. Prečo ste sa do toho opäť pustili?
Pred dvoma rokmi som chcel obnoviť čln a pomyslel som si, že ak ho už obnovím, opäť by som na ňom mohol vyraziť. Ale malo to viacero dôvodov. Svoju úlohu v tom zohrávalo aj to, že toho času to bol príliš nebezpečný projekt, ledva na prežitie, a chcel som si to v sebe urovnať – vyjsť s tým istým člnom do toho istého prostredia a napraviť v sebe veci. Celé to bolo sebaterapeutické a medzitým sa mi život zmenil tak, že sa z toho vykľula moja posledná takáto cesta.
Mojou prvou
