Denník N

Syntetický ľudský genóm: Nádej alebo desivá vyhliadka?

Syntetická baktéria Syn 3.0. Foto – Science
Syntetická baktéria Syn 3.0. Foto – Science

Z diskusie o syntetickom ľudskom genóme nesmie byť vylúčený žiadny rozumný hlas a musí pri nej byť zabezpečená maximálna možná transparentnosť.

Autor je teológ a etik

V Spojených štátoch amerických sa začína verejne debatovať o vedeckom projekte, ktorého ambicióznym až trúfalým cieľom je v najbližších desiatich rokoch vytvoriť syntetický ľudský genóm. Impulzom bolo tajné stretnutie viac než 130 pozvaných vedcov, právnikov a podnikateľov z rôznych krajín sveta, ktoré sa uskutočnilo 10. mája 2016 na Harvardovej univerzite. Na stránkach tohto denníka sa k téme ako prvý vyjadril lekár a vedec Štefan Korec vo svojom komentári Stvoríme umelého človeka? Zas raz bojujú vedci s etikmi.

V minulosti – ako Korec správne pripomína – dochádzalo medzi vedou a etikou k „rozporom“ a „zrážkam“ a nepochybne k nim bude dochádzať aj v budúcnosti. Obzvlášť, ak ide o takú závažnú tému, ako je potenciálne vytvorenie „umelého človeka“. No jedným dychom treba tiež dodať, že vzťah vedy a etiky nie je inherentne konfliktný. Vedci s etikmi a etici s vedcami nielen „bojujú“, ale sa tiež vzájomne rešpektujú, vedú konštruktívny dialóg a hľadajú spôsoby, ako robiť vedu zodpovedne.

Nejde len o etikov a vedcov

Podobne, ako býva niekedy oddeľovaná sféra politiky alebo ekonomiky od etiky, sa to deje aj v oblasti vedy. Ak niekto z vedeckej komunity tvrdí, že by sa na jeho alebo jej vedeckú činnosť nemali vzťahovať žiadne etické kritériá, dostáva sa – vcelku pochopiteľne – do zásadného názorového stretu s etikmi, ktorí sa s týmto predpokladom nestotožňujú.

Bolo by však chybou rámcovať predmetnú diskusiu na dva tábory – etikov a vedcov. Medzi samotnými vedcami existuje široký diapazón názorov na vzťah medzi vedou a etikou. Pre mnohých – možno väčšinu – nie je otázkou, či existujú etické hranice vedy, ale kde sa tieto hranice nachádzajú a ako zabezpečiť ich rešpektovanie.

Vzbudzuje to hrôzu

Navyše, niektorí vedci sú silne interdisciplinárni, čo považujem za výrazný prínos pre diskusie tohto typu. Príkladom je Stephen C. Meredith z Chicagskej univerzity, ktorý je profesorom patológie, biochémie a molekulárnej biológie na Lekárskej fakulte, ale zároveň prednáša aj na Teologickej fakulte. Túto interdisciplinaritu som mal možnosť zažiť osobne ako jeho študent na predmete Human Nature in the Age of Biotechnology (Ľudská prirodzenosť vo veku biotechnológie).

Na moju otázku k danej problematike Meredith okrem iného odpovedal: „Syntetizovanie genómu by mohlo byť – prinajmenšom teoreticky – cestou k vytvoreniu „dokonalej“ ľudskej bytosti, oslobodenej od škodlivých génov. Kiež by to bolo zbytočné povedať, ale asi nie je: tento typ ľudského inžinierstva by bol desivý z mnohých dôvodov. A tiež je sporné, či by to fungovalo: hoci sú gény dôležité, nie sú všetkým. Technológia je vždy dvojsečná – môže byť použitá na dobré alebo zlé účely. Ale potenciálne zneužitia takéhoto inžinierstva skutočne vzbudzujú hrôzu.“

Druhým príkladom interdisciplinárneho vedca pôsobiaceho na rovnakej univerzite, je profesor medicíny a etiky Daniel P. Sulmasy, ktorý je zároveň členom Komisie prezidenta USA pre štúdium bioetických otázok. Podobne ako Meredith, aj Sulmasy vidí vážne riziká tohto projektu a neignoruje jeho etickú dimenziu: „Koho genómy budú syntetizované – a prečo tie a nie iné? Budú genómy alterované? Budú použité na klonovanie ľudských embryí? Kto bude mať prístup ku všetkým možným využitiam týchto génov? Budú ľudské genómy komoditami a budú sa predávať? Tieto a rad ďalších etických otázok musia byť zodpovedané predtým, než sa takýto projekt začne. A každý by mal byť otvorený pre možnosť, že sa rozhodneme: nie, toto by nemalo byť realizované.“

Žiadny hlas nesmie byť vynechaný

V tejto chvíli – napokon, projekt je v predštádiu a diskusia o ňom na začiatku – považujem za dôležitejšie ako prezentovanie jasne vyhraného názoru apelovať, aby žiadny rozumný hlas nebol z tejto konverzácie vylúčený a bola zabezpečená maximálna transparentnosť. V demokratickej spoločnosti by nemala byť diskusia o akejkoľvek otázke dotýkajúcej sa celej ľudskej komunity obmedzená len na časť vedeckej elity, prípadne na osoby, ktoré vidia vo vedeckých prielomoch príležitosť na exorbitantný finančný zisk.

Na absenciu inkluzívnosti a transparentnosti inkriminovaného stretnutia poukázal v reakcii na moju otázku aj Sulmasy: „Skutočnosť, že toto rokovanie bolo pre etikov, teológov a sociálnych kritikov uzatvorené, nevrhá pozitívne svetlo na ochotu vedcov zapojiť širšiu verejnosť do otvorenej diskusie o týchto otázkach.“

Ako kresťanský teológ a etik, ktorý má v úcte vedecké bádanie, mám vážne pochybnosti o morálnej správnosti plánu syntetizovať kompletný ľudský genóm a obávam sa otvorenia priestoru pre nenapraviteľnú škodu. Diskutovaný projekt čiastočne pripomína známy biblický príbeh o stavbe babylonskej veže – čas ukáže, aký bude jeho koniec – a poukazuje na potrebu stanovenia normatívnych limitov prudkej expanzii ľudskej moci prostredníctvom nových technológií.

História nás učí, že ľudská moc môže byť použitá tak na prospešné, ako aj na deštruktívne účely, bez ohľadu na počiatočne deklarovaný alebo skutočný úmysel. To, že sú ľudské bytosti niečo schopné dosiahnuť, automaticky neznamená, že by sa o to mali aj usilovať. Aspoň dovtedy, kým nebudú adekvátne zodpovedané všetky relevantné otázky.

Komentáre

Teraz najčítanejšie