Denník N

Počas chemoterapie napísala knihu o princeznej Bezvláske, ktorá sa hanbila vyjsť medzi ľudí

Gabriela Futová okolo seba šírila pozitívnu energiu, aj keď bola vážne chorá. Foto – Dobrý anjel
Gabriela Futová okolo seba šírila pozitívnu energiu, aj keď bola vážne chorá. Foto – Dobrý anjel

Gabriela Futová napísala rozprávku o netradičnej princeznej, ktorá sa narodila bez vlasov. Na rozdiel od hlavnej hrdinky sa za holohlavosť nikdy nehanbila.

Detská spisovateľka Gabriela Futová chcela čítať rozprávku o princeznej Bezvláske deťom na onkológii, ešte keď bola aj ona sama bezvláskou. Odvtedy prešlo niekoľko mesiacov a spisovateľka sa z rakoviny prsníka vyliečila. Futová v rozhovore prezrádza, prečo sa na svoju chorobu pozerala ako na dlhšiu chrípku, prečo namiesto parochne nosila turbany, aj aký je to neuveriteľný pocit, keď ju na besede vystískajú nadšené detské čitateľky.

Napísali ste netradičnú rozprávku o Bezvláske, ktorá sa hanbí, že nemá vlasy, a odmieta chodiť medzi ľudí. Vám nikdy neprekážalo, že sa z vás stala bezvláska?

Nie – vždy som chcela vedieť, ako vyzerá moja lebka. Nemyslím si však, že by som na to našla odvahu, aby som si ju oholila. No a keď som o tie vlasy pre rakovinu prišla, napadlo mi, že si nechám hlavu celú potetovať. Bolo by to také tajné tetovanie. Veľmi sa mi páčila myšlienka, že keď by mi vlasy dorástli, nebolo by ho vidieť. Ale všetci vrátane „tatérky“ mi to hneď zatrhli. Vysvetlila mi, že by to nebolo bezpečné, lebo mi chemoterapia rozhádzala organizmus a mohla by som dostať nejakú infekciu.

Čo ste si chceli dať na hlavu vytetovať?

Nevedela som presne, ale určite nejaké ornamenty. Inšpirovala som sa účesom jednej z postáv vo filme Hry o život, ktorá mala polovicu hlavy vyholenú a druhú potetovanú ornamentmi. Neskutočne sa mi to páčilo. Samozrejme, že by som sa tak nikdy neostrihala – to by po mne na ulici všetci pozerali.

Na Facebooku ste istý čas mali profilovú fotku, na ktorej nemáte vlasy. Nie každý by mal odvahu to urobiť. Čo vás k tomu viedlo?

Chcela som sa dať nafotiť, aby som si zapamätala, ako vážne som bola chorá. Lebo pochybujem, že ešte niekedy v živote budem mať holú hlavu. A keď som tú fotku uvidela, uvedomila som si, že na tom nič nie je, že nemám vlasy. Vravela som si, že ak si ju dám na Facebook, môže to pomôcť ľuďom, ktorí z toho majú úplný komplex.

Ozval sa vám potom niekto?

Jedna pani mi napísala správu na Facebooku a pýtala sa ma, ako je možné, že som v takej psychickej pohode, tak som jej všetko vysvetlila. Medzitým sa z nás stali kamarátky, ona s ochorením ešte stále bojuje a ja sa ju snažím morálne podporovať. Nútim ju, aby robila príjemné veci, lebo teraz je v náročnej fáze liečby a býva jej často zle. Často jej pripomínam, na čo všetko sa môže tešiť. Či už na leto, keď sa konečne bude môcť bicyklovať, alebo na návštevu vnučky.

Aj na ulici ste chodili bez vlasov?

Bez vlasov som na ulici nikdy nebola, pretože bola zima a vonku mi bez čiapky bolo chladno. Nosila som aj parochňu, ale keď som ju mala na hlave celý deň, nevedela som sa dočkať, kedy si ju dám dole. Nepáčil sa mi pocit tej umeliny, čo mám na hlave, všetko ma svrbelo a mala som pocit, že sa mi stále posúva.

Zmyslela som si vyskúšať turbany. Na YouTube sa dá nájsť veľa videí s návodom, ako si zo šatky uviazať turban. U nás sa to nenosí, ale napríklad na Kube je to bežné a mne sa to veľmi páči. Chvíľku som tie turbany aj nosila – vždy som mala na hlave niečo iné, lebo vždy sa mi to podarilo uviazať inakšie. Potom ma to prestalo baviť, lebo človek na uviazanie potrebuje trocha viac času, a keď nestíha, začne sa mu turban na hlave rozpadať.

Ako reagovali ľudia na to, keď ste vyšli na ulicu s turbanom?

Pozerali, že čo za čudo to mám na hlave. Neriešila som to. Najhoršie však bolo, keď sme raz šli s manželom na nákup, stála som pred obchodom a všimla som si, že jeden ochrankár na mňa škaredo zazerá. Nespustil zo mňa oči a mne to bolo veľmi nepríjemné. Nechápala som, prečo na mňa pozerá tak zlostne a ešte s takým odporom, akoby som mu niečo spravila. Keby mohol, bol by ma aj opľul.

Čo ste potom spravili?

Nič, snažila som sa ho ignorovať. Keď sme potom vošli dovnútra, všimol si ho aj môj muž. Veľmi ho to nahnevalo, tak sa postavil pred neho a venoval mu ešte škaredší pohľad. Ani mu nič nepovedal, stačilo to však na to, aby prestal.

Môj manžel bol pre mňa veľkou oporou, sme si veľmi blízki. Nádherne mi raz počas choroby vyznal lásku. Jedno nedeľné ráno, keď sme ešte driemali v posteli, tak sa ku mne pritúlil, pohladkal ma po tej mojej holej hlave a povedal: „Ach, je to, ako keby som ležal vedľa pomela.“ A kým mi vlasy nezačali rásť, veľmi dlho ma volal „ty moje pomelko“.

O svojej chorobe hovoríte vždy s nadhľadom a s humorom, počas celej liečby ste boli plná optimizmu, čo vám ostalo aj doteraz. V čom spočíva vaše pozitívne naladenie?

Veľmi som cítila, že si potrebujem oddýchnuť, a preto mi taká dlhodobá maródka prišla vhod. Tešila som sa na to, že trocha vypnem od všetkého. Zároveň som vedela, že keď budem doma, budú na mňa ľudia brať ohľad. Keď poviem, že niečo nebudem môcť urobiť, každý to pochopí, lebo vie, že som chorá. Inak by sa ma stále vypytovali, či by som si nenašla čas, a bola by som naďalej pod neustálym tlakom okolia.

Pred chorobou som bola už totálne vyčerpaná. Zobrala som si z nej to dobré, napríklad že budem doma a ráno si budem môcť dlhšie pospať. Ani som si neuvedomovala, že som vážne chorá – celé som to zobrala tak, akoby to bola chrípka so zdĺhavým časom liečenia.

Foto: Archív Gabriely Futovej
Foto – archív Gabriely Futovej

Ako ste sa potom cítili, keď vám po deviatich mesiacoch oznámili, že ste vyliečená?

Pomyslela som si: „Ó, bože, budem musieť ísť do roboty.“ Nemala som žiaden silný pocit, lebo ja som vôbec nepochybovala, že sa vyliečim. Od začiatku som vedela, že umierať nejdem, a preto som nevidela dôvod na paniku. Nejaký môj šiesty zmysel mi vravel, že budem v poriadku a že z toho netreba robiť drámu. Navyše mi po chemoterapii sľúbili, že mi začnú rásť husté vlasy, a ja som bola v siedmom nebi. Vždy som mala jemné vlasy, ktoré boli úplne rovné, a teraz sa kučeravia a sú husté, ako som to vždy chcela. Som šťastná ako blcha. Nechám si ich znova narásť, lebo chcem vidieť, ako to bude vyzerať. Páči sa mi aj tento krátky účes, možno sa k nemu niekedy vrátim.

Čo vám na chorobe najviac prekážalo?

Vadili mi reči v čakárni. Zámerne som si dávala slúchadlá do uší a potom som nepočula, ani keď ma volali do ordinácie. Napríklad v čakárni pred onkologickou komisiou, keď mi ešte len išli oznámiť, aká liečba ma čaká. Väčšinu z nás tvorili noví pacienti, ktorí boli veľmi vystrašení. Bola tam jedna pani, ktorá vedľa sediacej panej veľmi nahlas rozprávala, koľko ľudí v jej okolí zomrelo na rakovinu. Veľmi ma vtedy vytočilo, že tak strašila ľudí. V čakárni na onkológii sa také veci nepreberali, vládla tam pohoda. Veľmi som sa s nikým nerozprávala, dala som si slúchadlá a hrala som sa hry na mobile.

Máte milujúceho manžela a dve dospelé deti. Ako to vnímali oni, keď ste ochoreli?

Samozrejme, že sa zľakli. Ak by to bolo opačne a môj muž by bol chorý, od stresu by som zrejme nespala. Manželovi to trvalo možno dva týždne, kým to rozdýchal, a potom si z toho už začal robiť srandu a ja som vedela, že sa s tým vyrovnal. Keď deti videli, že vtipkujeme a neberieme to tak vážne, už aj oni začali vtipkovať. Čierny humor bol u nás veľmi populárny, čo neraz veľmi šokovalo naše okolie.

Pamätáte si na nejaký konkrétny vtip?

Máme chalupu so záhradou a môj manžel mi dovolil, aby som si vybrala nejaké zviera. Našla som si kocúra a dovolil mi ho zobrať si ho dovnútra. Chcela som mať aj poníka, ale reakcia môjho muža bola, či som normálna, lebo veď taký poník žije aj pätnásť rokov a mohol by ma prežiť. Povedala som mu, že už nie sme najmladší a že môže prežiť aj jeho. A on na mňa len tak pozrel a povedal, že mňa prežije aj škrečok. Bola u nás vtedy návšteva a tá bola z nášho humoru úplne zdesená, zatiaľ čo my sme sa dobre zabavili.

Rozprávku o Bezvláske ste napísali počas choroby. Pracovali ste aj na inej knihe?

Dokončila som knihu Lebo musím a napísala som Bezvlásku. Nemám pocit, že som až tak oddychovala. Na diaľku som z domu robila pre knižnicu rôzne drobnosti či úpravu webu. Spravujem tiež webovú stránku Murova čitáreň, na ktorej som pracovala osem rokov. Nemohla som to na jeden rok len tak odsunúť, všetko by som stratila. Pre časopis Fifík som s Mirom Regitkom pripravovala komiks a rubriku o zvieratkách.

Hlavnými hrdinami vašich kníh sú často šibalské deti, ktoré nechcú poslúchať. Z Bezvlásky ste urobili princeznú, hoci ste o princeznách predtým nepísali. Prečo?

Vyslovene som chcela napísať rozprávku so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane „kde bolo, tam bolo…“. Veľmi sa mi tiež páči predstava nekonfliktného kráľovstva, kde sú všetci dobrí a majú sa radi. Princezná, ktorá nemá vlasy, mi prišla netradičná, lebo taká tu ešte nebola. Rozprávka sa mi písala veľmi ľahko, dostala som nápad a hneď som sa pustila do písania. Nechcela som, aby to bol príbeh o princeznej, ktorá má rakovinu. Dôvodov na to, prečo niekto nemá vlasy, môže byť viacero – nemusí to byť chemoterapia. Písala som aj v noci a rozprávka bola hotová za dva dni.

Ako ste sa cítili, keď ste čítali z knihy o Bezvláske chorým deťom v nemocnici, ktoré so zákernou chorobou stále bojujú?

Veľmi som sa bála, že sa rozplačem, keď tie deti uvidím. Najmä preto, že by takéto veci nemali zažívať. A keď Ľudka Kolesárová z Dobrého anjela začala rozprávať, až som stuhla, aby som sa nerozplakala. Napríklad nerobím ani vítačky kníh, lebo sú na mňa všetci veľmi milí a mňa to tak dojme, že sa až rozplačem. A ja neznášam, keď sa rozplačem na verejnosti.

Veľmi ma prekvapilo, že keď im povedali, že príde Futová, vedeli, o koho ide. Bola som z toho úplne paf. Nikdy si neuvedomujem, že ľudia poznajú moje knižky. Prišla som tam, aby som im prečítala rozprávku a priniesla trocha radosti, ale keď sa tak veľmi tešia, som z toho úplne hotová.

Ilustrátor Miro Regitko (vľavo) na besede v nemocni ku dňu Detí.
S ilustrátorom Mirom Regitkom počas besedy v nemocnici na deň detí.

Ako to robíte, že sa pri písaní viete tak dobre vžiť do detskej duše?

Sama neviem, asi si to pamätám. V detstve som stále chcela byť dospelá, lebo dospelácky život sa mi zdal ľahší. Chcela som o sebe rozhodovať sama, aby som nemusela vždy počúvať mamu. Rada sa rozprávam s deťmi a sledujem ich myšlienkové pochody; ak aj hovoria niečo nesprávne, neopravujem ich. Veľmi sa mi páči, ako uvažujú.

Sú aj vaše vlastné deti pre vás inšpiráciou?

Dcére som musela sľúbiť, že o nej nikdy nenapíšem, lebo by sa urazila a nepáčilo by sa jej to. Syn mi zas sľúbil, že bude vystrájať, aby som mala o čom písať. Až knižka Lebo musím, ktorá vyjde asi teraz v jeseni, je konečne splneným sľubom. Je to kniha o prvákovi, ktorý vystrája a sám nevie prečo.

Dostávate spätnú väzbu aj od detí, ktoré vaše knihy čítajú?

Na besedách mi deti dávajú neskutočné veci, objímajú ma. Je to pre mňa veľmi silné, keď sa ma desať dievčat opýta, či ma môže objať. Niekedy sa až bojím, že im beriem energiu, lebo keď odchádzam, cítim, aká som nabitá. Stane sa, že za mnou do knižnice príde rodina s deťmi dať si podpísať knihy. Párkrát som bola aj narodeninové prekvapenie pre deti, bolo to veľmi milé.

Za svoje knihy ste dostali viacero ocenení. Ako to, že sú také populárne?

Možno preto, že sú trocha nevýchovné. Moje postavy sú svojské a ja ich dosť obhajujem. Skôr mám problém s rodičmi, ktorí majú pocit, že deti na niečo navádzam. Napríklad v knihe Nejdem a basta!, lebo sa tam „nadáva“. Sú tam spomenuté slová „grc“ a „prd“, a nielen podľa môjho názoru, ale aj podľa slovníka to nie je nadávka. Útlocitní rodičia sú na také veci citliví. Práve v tejto knižke je prvá scéna, v ktorej nervózna mama príde domov ku svojim trom dcéram a rozčúli sa, pretože je doma neporiadok. No a niektorí rodičia sa pýtali, čo to je za knihu, v ktorej mama kričí. Opisujem však v knihách bežný život.

Vychádzajú dnes podľa vás kvalitné detské knižky?

Počas choroby som málo čítala, čo ma trocha nepríjemne zaskočilo. Ale z dlhoročnej skúsenosti viem, že určite sú na trhu dobré knihy. Som rada, že sa čoraz viac prekladajú do slovenčiny knihy z druhej svetovej vojny, a sú to knihy pre deti, s ktorými sa potom dobre pracuje aj v knižnici. Som tomu nesmierne rada, lebo takýchto kníh je veľmi málo. Napríklad Tajomstvo príborníka od Kathy Kacerovej; teraz sa veľmi teším na novú knihu od Johna Boyna, ktorý napísal aj Chlapca v pásikavom pyžame.

Máte obľúbeného autora?

Sú viacerí. Mám rada Johanku od Tone Révajovej alebo Kláru od Petry Nagyovej-Džerengovej. Aj knihy Braňa Jobusa sa mi páčia, lebo sú uletené a plné vtipu a Braňo sa vie vyhrať s menami a názvami. Kniha od Zuzky Štelbaskej Mami, kúp mi psa! je úplne super. Ak nejaké dieťa chce od rodiča domáce zvieratko, odporúčam dať im prečítať tú knihu. Pre mňa osobne je najlepšia Malá bosorka od Otfrieda Preußlera, ktorú milujem už od detstva.

Čo si prestavíte pod pojmom dobrá kniha?

Najväčšiu radosť z knihy mám vtedy, keď mám z nej až zimomriavky. Také knihy ma nútia premýšľať, aj keď ich už mám dočítané, a ja sa teším, ako keby som objavila nový poklad. Mám veľmi rada detektívky, ale musia byť pre mňa zrozumiteľné a jasné. Ak je tam veľa postáv, tak sa v tom strácam a nebaví ma to. Doma mám plnú poličku kníh Dominika Dána, často sa k nim vraciam. Aj keď som v knižnici, tak si často neviem vybrať a som rada, ak mi niečo odporučia moje kolegyne.

Gabriela Futová (45)

Narodila sa v Prešove. Vyštudovala žurnalistiku, ale novinárčina ju nikdy neoslovila. Namiesto toho sa venuje písaniu kníh pre deti. V roku 2000 debutovala knihou Naša mama je bosorka, za ktorú získala viacero ocenení a ktorá sa medzi deťmi stala veľmi populárnou. S písaním nikdy neprestala a na konte má už viacero kníh (Hľadám lepšiu mamu, Dokonalá Klára, Nejdem a basta!…). S manželom a dvoma deťmi žije v Prešove. Pracuje v Knižnici P. O. Hviezdoslava, kde má na starosti najmä prípravu projektov a marketing. Po zotavení z vážnej choroby sa tam plánuje čoskoro vrátiť. Spolupracuje tiež s detským časopisom Fifík a spravuje Murovu čitáreň.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie