Edward Lucas
Autor je britský novinár a spisovateľ
Studenovojnoví jastrabi nenávideli diskusie medzi Východom a Západom v Helsinkách začiatkom 70. rokov i Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) podpísaný pred 50 rokmi v tom istom meste. William Safire z New York Times to prirovnal k Jalte, teda k dohode spred tridsiatich rokov, v ktorej britskí a americkí lídri odovzdali východnú Európu Stalinovi. Neskorší americký prezident Ronald Reagan vtedy tvrdil, že vo fínskom hlavnom meste dostalo kremeľské „zotročenie zajatých národov“ americkú „súhlasnú pečiatku.“ Zjednodušene povedané, za uznanie hraníc sovietskeho impéria Západ získal nevymáhateľné sľuby v oblasti ľudských práv.
Postupom času je hodnotenie miernejšie. Helsinský proces spojil vtedajších 33 európskych krajín (okrem Hodžovho Albánska a Andorry), Spojené štáty a Kanadu. Dva roky rokovaní boli príkladom uvoľnenia napätia a otvorili dvere mierovej zmene. Keďže sovietska strana nemohla verejne argumentovať, že členstvo vo Varšavskej zmluve bolo krajinám v jej tábore vnútené so zbraňou pri hlave a že komunizmus spočíval na klamstvách a masových vraždách, jej členovia museli akceptovať princípy politickej a geopolitickej slobody.
Patrila medzi ne aj „Hamletova klauzula“, ktorá stanovovala princíp, že každá krajina má právo „byť alebo nebyť“ členom vojenskej aliancie. Ako v nedávnej štúdii poznamenal Ian Bond z Centra pre európsku reformu: „Západné vlády a disidentské hnutia vo východnej Európe a v Sovietskom zväze využili záväzky svojich krajín v oblasti ľudských práv ako štandardy, podľa ktorých mohli brať komunistické režimy na zodpovednosť, čím ich dostali do defenzívy a postupne na ne zvyšovali tlak, aby podnikli kroky na implementáciu toho, k čomu sa zaviazali. Michail Gorbačov mohol argumentovať, že jeho reformy iba implementovali princípy, ku ktorým sa Sovietsky zväz už zaviazal.“
