Jaro Rihák
Po silnej nočnej búrke sedím pri okne do záhrady. Listujem v knižke a periférne vidím pohyb na trávniku, nad ktorým víťazí ďatelina. To pristál poštový holub s bielym nákrčníkom, vyzerá ako naškrobený golier z bruselskej čipky. Ešte som mal noc na viečkach, pijem rannú kávu a holub kvapky dažďa zo štvorlístkov.
Navštívil som staršiu paniu, neter vzdialenej príbuznej mojej starej matky. Jej rodina žije už stotridsať rokov za Atlantikom. Zoznámili sme sa v sedemdesiatych rokoch. Náhodou, stopoval som na aténskej výpadovke. V otvorenom chrobákovi sedela tridsiatnička s ryšavou hrivou: „Kam ideš?“ Ukázal som ako vo westerne na juh. Učila angličtinu na lýceu a snívala o kariére sochárky. Na dvore prenajatého vidieckeho domu sekal do mramoru muž, dvojník Anthony Quinna z filmu Grék Zorba. „Vieš, tu majú ľudia mramorové umývadlá, tí bohatší a hlúpejší smaltované.“
