Denník N

Nie je to veda ani filozofia, len Aristoteles a Dante spoznávajú svet

Benjamin Alire Sáenz napísal knihu o dospievaní, škoda, že len pre dospievajúcich.

Majú zvláštne mená, zvláštne charaktery aj zvláštnych rodičov. Akokoľvek si to slovo vyložíte, bude sa hodiť na dvoch kamarátov kdesi v Amerike. Aristoteles a Dante najskôr prechádzajú detstvom každý zvlášť, aby sa jedno leto nakoniec stretli. A kde inde ako na mieste, kde sa rodia letné lásky a vznikajú najväčšie priateľstvá?

Jeden horúci deň odišiel Aristoteles na kúpalisko. Čudná veta, no ešte čudnejšie vyznieva, ak Aristoteles vlastne vôbec nevedel plávať. Stretol tam však Danteho.

Spojila ich samota

Aristoteles bol nahnevaný tínedžer, ktorý mal brata vo väzení. Naopak, Dante bol vnútorne vyrovnaný, s celkom nezvyčajným pohľadom na svet. „Bol zábavný, cieľavedomý a dravý. Naozaj vedel byť priebojný. Nevyznačoval sa však nijakou podlosťou. Nechápal som, ako niekto môže žiť v zlom svete bez toho, aby sa aspoň trochu nenakazil krutosťou. Ako môže existovať chalan bez štipky ničomnosti?“

Na prvý pohľad je jasné, že títo dvaja nemali absolútne nič spoločné. K tomu sa ešte pridali ich odlišné povahy a charakter. Dante sa vedel vyjadrovať a bol sebaistý, Aristoteles, naopak, hľadal správne slová a trpel nedostatkom sebadôvery. Obaja však boli samotári a práve samota ich to horúce leto spojila. Chlapci začali tráviť čas vo dvojici a postupne zisťovať, že ich priateľstvo je skutočne neobyčajné.

Kniha Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru (vyd. Slovart, 2016) zaujme už svojím názvom. Na začiatok možno stačí uviesť len to, že je hlavne o priateľstve, ktoré je vzácne v akomkoľvek veku.

Z Aristotela je Ari

Aristoteles, ktorý sa za svoje meno hanbí, radšej používa prezývku Ari. Veď kto by sa už len chcel volať ako známy filozof? Ari je jednoduchšie a zmenou poradia písmen znamená tiež vzduch – niečo, čo je síce užitočné, ale zároveň neviditeľné.

Ari neobľubuje spoločnosť a radšej trávi čas pozeraním sa do stropu. Má jednoducho pocit, že si so svojimi rovesníkmi veľmi nerozumie.

„Nikdy som nemal blízko k iným ľuďom. Bol som samotár. Hral som síce basketbal a bejzbal, dokonca som vyskúšal aj skautské organizácie, vždy som sa však držal bokom od ostatných. Nikdy som necítil, že patrím do ich sveta. […] Možno ma nemal rád úplne každý, ale nepatril som ani medzi deti, ktoré všetci neznášali. Vedel som sa dobre biť, preto ma ostatní nechávali na pokoji. Väčšinou som bol neviditeľný. Asi sa mi to tak páčilo.“

Ariho navyše trápi mnoho otázok. Kde je napríklad jeho brat a prečo sedí vo väzení? Idylický nie je ani jeho vzťah s otcom, ktorý po návrate z vojny vo Vietname toho veľa nenarozpráva. Naopak, Dante má v porovnaní s ním dokonalých rodičov a na všetky otázky má už vlastné a originálne odpovede.

Napriek tomu všetkému medzi nimi vzniká výnimočné priateľstvo. Najskôr sa zdá, že najmä Ari sa učí od Danteho, ktorý ho zásabuje knihami a postupne ho mení. „Kým som ho nespoznal, byť v spoločnosti iných bolo pre mňa to najťažšie v živote. Vďaka Dantemu mi však veci ako rozprávanie, žitie či cítenie pripadali celkom prirodzené.“

Aj Dante preberá niektoré Ariho črty, niektoré myšlienky a životné postoje. Priateľstvo medzi nimi má však hodnotu niečoho väčšieho a ukrýva v sebe mnoho záhad.

Jednoduché a predvídateľné

Na prvý pohľad sa zdá, že kniha sa usiluje o istý druh posolstva. Tento vyšší zmysel však po prvých kapitolách slabne. Príbeh sa čiastočne rozpadá a je ľahko predvídateľný. Akoby chcel autor všetko rozpovedať príliš jednoducho, až prosto. Možno za to môžu knihy pre deti, ktoré v minulosti písal. Knihe tiež neprospievajú krátke kapitoly. Niekedy ich tvoria len tri odseky, čo len umocňuje pocit, že autor nepíše pre dospelého čitateľa, ale naopak, pre niekoho, kto sa nevie dlhšie sústrediť.

Ari a Dante sú samostatné a výrazné osobnosti, avšak ich múdrosť je aj pri značnom optimizme miestami udivujúca. Sáenz pravdepodobne zabudol, že v pätnástich chlapci nerozmýšľajú ako dospelí, že sa o to len pokúšajú. Možno by týmto chlapcom stačila múdrosť, ktorú autor ukryl do ich mien.

Na druhej strane treba Sáenza pochváliť za veľmi otvorenú kritiku dospelých. Tí často pri svojich dospievajúcich deťoch len mávnu rukou a odbijú ich vetou o tom, že v živote ešte nič poriadne nezažili. Rodičia neberú svoje deti príliš vážne najmä v období ich dospievania, keď samy prichádzajú na to, že detstvo sa už skončilo a na hry sú už pristaré.

Keby sme skúmali vtáky?

Sáenz tiež s čitateľmi komunikuje netradične a nenásilne im ukazuje, že priateľstvo má množstvo výhod, ale treba akceptovať aj jeho nevýhody. Svojich dvoch hrdinov vedie cestou k zodpovednosti a k dospelosti. Niekedy je tá cesta menej uveriteľná, no na konci Ari a Dante spoznajú svet presne taký, aký je – nielen čierno-biely, ale neskutočne pestrý a farebný.

Radosť aj smútok dospievajúcich chlapcov však miestami prerastajú do klišé – „Keby sme skúmali vtáky, možno by sme sa naučili byť slobodní“ alebo „Bolesť niekedy pripomína búrku, ktorá sa prirútila odnikadiaľ. Najjasnejšie letné ráno sa môže skončiť lejakom. Hromami a bleskami“.

Nakoniec sa tak z knihy stáva len dielo o dospievaní pre dospievajúcich. Avšak písať o pravom priateľstve, rodine a živote sa dá aj originálne a vzrušujúco. A netreba na to ani množstvo veľkých myšlienok. Stačí sa len prihovárať medzi riadkami.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie