Denník N

Prežila tri koncentráky a s prestrelenou rukou putovala mesiace domov, kde ju nikto nečakal

Edita Šalamonová. Foto – Post Bellum
Edita Šalamonová. Foto – Post Bellum

Edita Šalamonová mala dve mamy a dvoch otcov, ale po vojne jej nezostal nikto. V koncentračných táboroch prišla o rodičov, o sestru, tetu aj strýka – prežil len nevlastný brat.

Neumannovci žili v zemplínskej dedine Jastrabie. Mama, ktorá bola najmladšia zo šiestich súrodencov, sa starala o nevládneho otca. Edita sa do tejto židovskej rodiny narodila 4. decembra 1923. Keď mala dva roky, prišla na svet jej mladšia sestra Katka. Aby toho mama nemala veľa, malú Editu si zobrala teta, mamina sestra, do Košíc a vychovávala ju. Mala len jedného, už takmer dospelého syna.

Aj keď si ju tetina rodina neadoptovala, Edita používala ich priezvisko – Grünwaldová.

Keď mala päť rokov, ochorela. Dlho nevedeli prísť na to, čo jej je. Napokon jej diagnostikovali reumatickú horúčku. Prvú triedu musela opakovať. Z choroby sa dostala. Po základnej škole vyštudovala štyri ročníky meštianskej rodinnej školy.

Každý z mladých ľudí v jej okolí niekde pracoval. Ona sa vyučila za krajčírku. Druhá mama, ako volala tetu, ju presvedčila, že takto nebude odkázaná na druhých a že ušetrí.

Svoju rodinu Edita nepovažovala za veľmi pobožnú. Jediné, čo si zo zvykov a tradícií pamätá, je, že počas ôsmich dní veľkonočných sviatkov jedli to, čo bolo odložené, ako povedala. Koniec týždňa patril zábave.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Židovská mládež sa schádzala vždy v inej rodine. Najčastejšie sa venovali spoločenským hrám, ale zvykli hrať aj na hudobných nástrojoch. Aj v nedeľu 19. marca 1944 sa mladí stretli, aby na Nižnej úvrati, na druhej strane Hornádu, oslávili narodeniny jednej z dievčin. Keď sa večer vrátili do centra mesta, ostali zdesení – uvideli nemeckých vojakov, ktorí obsadili Košice. V strachu sa ponáhľali domov. Každý potom musel zháňať a predložiť doklady o svojom pôvode a museli nosiť žltú hviezdu.

Koniec krásnej mladosti – tehelňa

Od roku 1938 Košice patrili Maďarsku. V tom čase žilo v meste viac ako 12-tisíc Židov. Peklo sa pre nich začalo až v roku 1944. Zatiaľ čo zo Slovenska transporty Židov odchádzali už v roku 1942, tí košickí mali dlhšie pokoj. Maďarsko deportácie Židov odkladalo.

18. apríla – vtedy už v Košiciach žila aj mladšia sestra Edity, Katka – niekto zaklopal na okno rodiny Grünwaldovcov, aby sa zbalili. Nachystali si teda do ruksaku najnutnejšie veci. Na druhý deň im prehrabali celý dom.

„Boli z národného výboru. Preberali sa v našich veciach, to bolo najhoršie,“ spomína Edita na nasledujúce ráno. Niekto si bral oblečenie, iný knihy. Ich odviedli do synagógy na Puškinovej ulici. Smerovali tam aj ďalší košickí Židia. Niektorí písali odkazy na stenu – sme tu, zajtra nás odvedú, nevieme kam.

V noci prišla búrka – okná na synagóge sa len tak triasli. Na druhý deň už bolo krásne počasie. A ich odviedli do tehelne.

V nej zriadila maďarská administratíva dva zberné tábory. Dovedna v nich bolo viac ako desať a pol tisíc ľudí. Edita spomína, že bývali len v prístrešku bez stien. A tak mladí ľudia stavali múry, zametali a nosili stravu starým ľuďom, ktorí si nevládali po ňu ísť. V noci mávali služby, striedali sa po štyroch hodinách. „Neviem, čo sme mali strážiť,“ rozmýšľa ešte aj dnes.

16. mája odišiel z košickej tehelne prvý transport. Maďarskí žandári pristavili dobytčie vagóny, nahnali do nich ľudí „ako divú zver“. Jedna z jej kamarátok, Gizka, nechcela ísť do koncentračného tábora. Pri pokuse o útek ju stráž zastrelila. Čo sa stalo s dvomi chlapcami, ktorí boli s ňou, Edita nevedela. Aj o Gizke, ktorá bola najkrajšou dievčinou v ich triede, sa dozvedela až po návrate v septembri 1945.

Osvienčim

Edita s rodinou sa dostala do posledného, štvrtého transportu, ktorý odišiel 3. júna.

Boli v ňom ona, jej sestra Katka, druhí rodičia a ich syn, jej nevlastný brat Ferdinand s 9-ročnou dcérou. Vo vlaku boli natlačení, hladní a smädní. Na prvej zastávke v Kysaku prišli maďarskí četníci a pýtali si od nich všetko cenné, čo mali. Povedali im: „Aj tak to už nebudete potrebovať.“ Pobrali im zlato, striebro, kožené kufre a iné vzácne veci. To sa opakovalo aj na ďalších staniciach. Viezli ich asi 4 dni, vždy v noci zastavili.

Po príchode do koncentračného tábora museli nastúpiť na obrovskom pľaci. Edita spomína, že tam na nich už čakal doktor Mengele.

Nemci oddelili mužov a ženy, mladých a starších. Počula kričať tetu, nevlastnú mamu, aby dávali pozor na jej syna. Medzi Košičanky sa dostala aj neznáma Češka s dcérou. A práve ona im večer, keď z komínov začal stúpať dym, povedala: „To sú vaši.“

Košičanky sa na ňu hnevali a žiadali ju, aby tak nehovorila. Pravda však je, že druhých rodičov už Edita nikdy nevidela. Asi po troch dňoch ich Nemci opäť naládovali do vagónov a odviezli do ďalšieho tábora.

Riga

Po strastiplnej ceste o hlade a smäde, keď mnohí vo vagónoch omdlievali, dorazili do Lotyšska. Už len Edita a jej sestra a s nimi ešte jedna vzdialená príbuzná. Práve ona na jednej stanici našla v novinovom papieri zabalené kôrky chleba. Pre ne to vtedy bolo ako zázrak.

V Rige bývali v opustenom pivovare. Cez deň pracovali na okraji lesa pri letisku – kopali zákopy. Bola to ťažká robota s čakanom, hlinu vynášali von a potom na iné miesto.

Prvý deň im priniesli jedlo, ťažké bolo určiť, čo – možno krúpy. „Nikto to nemohol zjesť. Hovorí tá teta, príbuzná: ‚To sa nedá len tak vyliať. Lebo keď to vyleješ sem, oni to zbadajú a budú si myslieť, že ste nasýtené.‘ Bolo treba urobiť jamku a do toho každý vysypal to, čo sme dostali na tanieri s drevenou lyžicou.“

Potom išli pracovať inde – kopali jamy veľké 6×6 metrov. Nemci ich chystali ako pasce pre ruské tanky – zakryli ich čečinou a tanky mali do nich spadnúť.

Stutthof

A opäť presun. Ženy naložili na loď a odviezli. Cieľom bol koncentračný tábor na severe Poľska – v Stutthofe. Po príchode boli prekvapené – čakala ich krásna biela budova, vpredu plno kvetov: „To vyzerá ako letisko. A nakoniec, čo bolo za tým! Potom sme videli mužov, ktorí niesli v takých kadiach kapustnicu alebo neviem čo, odtiaľ nám to čerpali. Nie… Radšej na to nemyslieť.“

Spočiatku Editu a sestru oddelili, aj keď chceli byť spolu. Každý oficier tam, podľa nej, mal svoju devu. Stačilo by, keby povedala, aby sestry od seba neodlúčili. Ale neurobili to. Napokon sa však opäť dostali k sebe. Postupne si zvykli na „dobré“ jedlo. Ale chlieb, ktorý dostali na ráno, si Edita zjedla hneď večer alebo v noci.

Ráno sa s ňou musela deliť sestra. Okolo poludnia im nosili stravu. Občas sa im podarilo niečo nájsť, zjedli aj surové zemiaky. Jej však ukradnutý zemiak zhabali. „Ani kradnúť som nevedela,“ skonštatovala nešťastne.

V januári 1945 boli v lágri na okraji malej dediny. Medzi asi tisíckou žien boli aj Litovčanky, Lotyšky a ženy z ďalších pobaltských krajín. Veľa ich tam umieralo.

Ale rodili sa aj deti a tie bolo treba skryť. Edita netušila, kam ich dali. 

19. január 1945 – útek, smrť sestry a zranenie 

V tábore bývali v drevených barakoch. Raz im dozorcovia doniesli slamu, na ktorej spávali. Na druhý deň odchádzal transport s väzňami, lebo sa blížili sovietske vojská. Edita so sestrou a dvoma kamarátkami, Košičankami, sa skryli v slame. Vojaci ich nenašli. V noci sa rozhodli vyjsť von.

„Išli sme krížom po tej zľadovatenej ploche, také to bolo ako zrkadlo. Nedalo sa ani ísť. Naraz počujeme: ‚Halt!‘ Iba my štyri sme boli. Tak sme sa zastavili. Čo máme robiť? Čo máme povedať? Či povieme, že Židia alebo Nežidia? Nech ma zastrelí.

Dvakrát strieľal na tie dve… nažive sme zostali iba dve. Moja sestra a priateľka, tiež z Košíc, tie už zostali tam. ‚Čo ťa bolí, kde?‘ Takto ukázala a – koniec.“

Edita chcela sestru ochrániť, ale guľka preletela cez jej ruku a trafila Katku. Dve dievčatá, ktoré prežili, vojak odviedol na komando.

Krv sa Edite z ruky len tak liala. Mladý nemecký lekár jej hovorí: „Vyzlečte sa.“

No ona nedokázala ruku ani zodvihnúť. Museli jej rozstrihnúť oblečenie. Mala prestrelenú kosť, následky zranenia cíti dodnes. Ošetrili ju, obom doniesli jesť.

Kamarátku poslala: „‚Choď sa pozrieť, kde je Katka. Zober deku a zakry ju.‘ Ja som verila, že ožije,“ s plačom spomína na svoju sestru. Ráno ich Nemci naložili na voz a presunuli do ďalšej dediny. Kým v dome hľadali niečo na zjedenie, zaklopal na okno Nemec, ktorý Edite pripomínal Mengeleho: „Alles heraus!“

Museli von. Posielal ich na komando, vzdialené asi 4 kilometre. Nevládala. Do rána prečkali na opustenom majeri, dom sa len tak triasol od výbuchov. Blížil sa front.

Príchod Červenej armády

Obväzy, ktoré nechali Nemci Edite, musela prať vo vode, v ktorej sa predtým umývali. Následok – zahnisaná rana. Rusi k nim boli veľmi milí, ošetrovali ju, každý deň jej preväzovali ranu. Pýtali sa na ich prianie. Edita nevedela, čo povedať – zapriala si jablko. Na jej veľké prekvapenie jej ho doniesli. Pre ňu to bolo ako zázrak.

Asi po týždni ju previezli na voze do nemocnice v Ľubave. Bola plná ľudí, ktorí prišli o ruky alebo nohy, keď stúpili na mínu. Lekári ju tam nemohli nechať. Mala sa vrátiť o dva týždne. Vtedy ju už prijali.

V marci prišli Košičanky, ktoré prežili, s oznámením, že idú domov. Jej to lekár neodporúčal, lebo by cestu nevydržala. Odišli teda bez nej. Po dvoch týždňoch prišiel telegram. Bolo na ňom len jej meno, Košice a nič viac. Ostatné sa z neho stratilo. Ale v nej to vzkriesilo nádej, že aspoň niekto doma je.

V nemocnici ostala do septembra. Potom nastúpil nový lekár. „Nenávidel nás, povedal: ‚Tie Židovky musia ísť preč,‘“ spomína si. Okrem nej tam boli ešte dve Rumunky. Rádové sestry ju presviedčali, aby ostala. Ale ona už chcela ísť domov. Odviezli ju teda na stanicu. Dostala sa do Českého Těšína. Cestou ju zdravotníci na každej stanici ošetrili. A silu jej dodávala nádej na stretnutie s rodinou.

Ale v Těšíne od nej na vyslanectve žiadali papiere. „Papiere? Nemám, životy nám zobrali, nieže papiere,“ nahnevala sa. Nechceli ju teda pustiť.

Napokon sa dostala do Žiliny. Oproti stanici je veľký hotel. „Išla som tam. Čo sa môže stať? Jeden mladý vojak tam bol. Hovorím: ‚Mohla by som tu prenocovať?‘ ‚No, vyberte si.‘ Ani jedny dvere sa nedali zatvoriť, všetko odmontované. A v noci došiel, to nezabudnem, ten mladý vojak s dekou, so sviečkou a hovorí, že on tu bude spať. Hovorím: ‚U mňa nie, ja mám týfus, ja mám vši a neviem čo všetko.‘ ‚Keď nie, tak nebudete mať svetlo.‘ Čakala som do rána. Potom som skoro ráno vyšla na stanicu.“

Edita Šalamonová dnes. Foto - Post Bellum
Edita Šalamonová dnes. Foto – Post Bellum

Cesta domov

Chodila po stanici, vlaky prichádzali, ale plné. Do jedného sa dostala až neskôr cez deň. Život prináša rad prekvapení. Pre ňu to bolo, keď jej pri nastupovaní niekto poklepal po pleci. Obzrela sa a videla anglického vojaka. Nepoznala ho. Musel sa jej pripomenúť – bol to sused, s ktorým sa ako deti hrávali. Ernest nechcel ísť do vojny, a tak odišiel do Anglicka. Domov prišiel hľadať brata.

Edita sa vo vlaku necítila dobre. Všetci už boli dobre oblečení, veď bol koniec septembra. A ona si pripadala ako bezdomovec. Do Košíc pricestovali v sobotu 29. septembra nadránom. Ernest ju odprevadil domov, kde našla len známe, ktoré nemali kam ísť. Okúpali ju, dali jej najesť a spálili všetko jej oblečenie.

Potom prišiel brat. Najprv zavládlo ticho, všetci čakali, čo povie. „Ty si sa vrátila?“ „Áno, vrátila. Lebo žijem. Chcela som vidieť, koho tu mám.“

Dozvedela sa, že keď sa Ferdinand vrátil, v ich dome bývali cudzí ľudia. On býval u kamarátov a musel chodiť po úradoch a žiadať, aby mu dom vrátili. Keď sa konečne dočkal, nenašiel tam nič. Všetko bolo rozkradnuté. Ako stolár vyrobil všetko potrebné a po príchode Edity bývali v dvojizbovom dome šiesti – aj kamarátky, ktoré prišli o domov.

V pondelok sa Edita vybrala do nemocnice. Na starosť si ju zobrali lekárske kapacity ako doktor Kňazovický či Šimko. Po operácii jej dr. Kňazovický povedal: „Urobili sme všetko, čo sa dalo. Ak budete mať šťastie, kosti sa zrastú. Ak nie, budeme musieť zas operovať.“

A tak sa aj stalo. Edita absolvovala niekoľko operácií, ale ruku už nikdy nemala v poriadku.

V nemocnici sa stretla s inou Košičankou, kamarátkou, ktorá sa tiež vrátila z koncentračného tábora. Museli jej amputovať obe nohy. Utrpela omrzliny a iné riešenie už nebolo. Nemci jej potom dlhé roky poskytovali protézy.

Po vojne

Všetky kamarátky odišli, väčšinou do Izraela. Ju nepustili, vraj je mladá. Ani neskôr – v polovici 50. rokov, keď mal jej syn asi štyri roky, pýtal sa jej policajt, či by teraz chcela odísť. Potvrdila, že áno. Ale keď sa dozvedel, že jej dieťa je chlapec, povedal jej: „Na to zabudnite.“ Chlapci boli pre spoločnosť potrební. A, ako sama povedala, ani nemala financie na vysťahovanie sa.

Odišiel aj jej brat Ferdinand, najprv do Izraela, potom do Austrálie, kam ho dotiahli iní Košičania. Pracoval tam ďalej ako stolár. Edita mala dve deti: okrem Pavla, ktorý sa venuje histórii Židov, dcéru – lekárku.

Ona sama po založení televízneho štúdia v Košiciach pracovala v administratíve.

Dlho nikomu o svojom utrpení nerozprávala. Len jej bolo a je ľúto, že jej nikto neostal. Mala až dve mamy a dvoch otcov – vlastných aj „tých druhých“, ako im hovorila. Ale neostal jej nikto. O vlastných rodičoch sa ani nedozvedela, čo sa s nimi stalo.

Spomína si len na to, že z rodnej obce žiadali, aby im pre nich poslali oblečenie a peniaze. Ani to sa nedozvedeli, kde táto pomoc skončila. Editine deti sa sťažovali, že cez prázdniny nemali kam ísť, nemali starých rodičov. Oni to pochopili. Len ju trápilo, že nevie, čo im má na to povedať.

Hoci od skončenia vojny uplynulo 71 rokov, pani Šalamonová nevie na všetko utrpenie zabudnúť. Strata takmer všetkých príbuzných jej vháňa slzy do očí pri každej spomienke a hlas sa jej pri rozprávaní trasie nielen vekom.

 
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Podporte nás vašimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie