Kristína Kučová potichu ukončila kariéru: Tenis je osamelý šport. Čím ste vyššie, tým viac ľudí sa na vás lepí

Kristína Kučová sa prvýkrát dostala do povedomia verejnosti, keď v roku 2007 vyhrala juniorský titul na US Open. V roku 2021 bola slovenskou tenisovou jednotkou. Od roku 2023 však neodohrala na okruhu ani jeden zápas. Oficiálne pritom koniec kariéry nikdy neohlásila.

Keď sme ju oslovili na rozhovor, zavolala nás do tenisového klubu Lokomotíva na Žabotovej ulici v Bratislave. Tam momentálne trénuje členov klubu a okrem toho má ďalších zverencov v rámci projektu svojej tenisovej akadémie.

Už z jej prvých slov bolo zrejmé, že hoci to doteraz nikdy verejne neoznámila, rozhodnutie o konci kariéry už spravila.

V rozhovore hovorí aj o tom, že si ako hráčka, ktorá bola veľkú časť kariéry mimo top 100, nemohla väčšinou ani dovoliť trénera. Tiež vysvetľuje, prečo bola iba veľmi krátko členkou NTC. „Nebola som v ich očiach favoritka,“ uviedla.

Odpovedá aj na otázku, či je podľa nej možné nájsť si v tenise skutočné priateľstvá, a vraví, že nikdy necítila vyhorenie z tenisu ako takého, ako to opisuje veľa hráčov, ale psychicky ju skôr vyčerpávali iné veci.

Takisto hovorí, čo by poradila Renáte Jamrichovej a Mii Pohánkovej, ktoré podobne ako ona pred rokmi vyhrali grandslamový titul medzi juniorkami.

Na stránke WTA figuruje váš posledný zápas z októbra 2023 v Monastire. Máme to brať ako definitívny koniec vašej profesionálnej kariéry?

Áno, ukončila som kariéru definitívne. Vedela som, že Monastir bude môj posledný turnaj. Nemala som potrebu to hovoriť médiám a verejnosti – skôr to vedeli len moji najbližší. Neplánujem sa vrátiť na profesionálny okruh.

Čomu sa profesijne venujete dnes?

Trénujem iných ľudí.

V tenisovom klube na Žabotovej, kde sme sa stretli, ale na svojom Instagrame píšete aj o tenisovej akadémii. Ako vznikol nápad založiť akadémiu?

Po skončení kariéry som si dala pauzu, ale potom mi kurt začal chýbať. Založila som si vlastnú akadémiu – volá sa Heartbeat Tennis Academy. Mám Instagram, kam pridávam tréningy, tipy, videá – ľudia sa mi môžu ozvať na tréning. Baví ma to, mám super klientov.

Občas si ešte idem zahrať ligu v Nemecku alebo Rakúsku, aby som sa udržala vo forme. Naposledy som hrala aj na dvoch UTR turnajoch – to sú turnaje, kde nejde o body, získavate iba peniaze. Ale čo sa týka WTA turnajov, Monastir bol posledný.

Prečo práve Monastir bol váš posledný turnaj? Bol niečím výnimočný?

Nebol ničím výnimočný, ale viaže sa k tomu príhoda. Teraz sa rozprávame na Žabotovej ulici v tenisovom klube Lokomotíva, ktorého majitelia Bruno a Renátka Šmilňákovci so mnou cestovali posledný rok, boli so mnou aj na mojich záverečných turnajoch.

Po Roland Garros som si mohla vybrať ešte tri WTA turnaje, na ktoré som mohla využiť chránený renking, a chcela som, aby sme ich vedeli absolvovať spolu. Zvažovala som aj Prahu, chceli sme ísť aj do Japonska, ale nesedelo nám to kalendárovo. Nakoniec vyšiel termínovo najlepšie Monastir.

Chýba vám niečo z profesionálneho tenisového života?

No, určite mi nechýba cestovanie. Toho som mala dosť. Chýba mi zápasový boj – eufória z výhry. Pocit z prehier už menej, samozrejme. Ale súťaživosť mi chýba. Všetko ostatné – organizácia, cestovanie – mi nechýba. Celú kariéru som si všetko riešila sama, bolo toho dosť.

V minulosti ste v rozhovore pre Denník N hovorili, že ste si nemohli veľkú časť kariéry dovoliť mať trénera. Aj teraz spomínate, že posledné turnaje ste absolvovali s majiteľmi klubu. Znamená to, že ak je niekto mimo top 100, tak nevie finančne utiahnuť trénera?

Občas som mala aj trénerov, ale najväčší zlom nastal po semifinále v Montreale (v roku 2016 sa z kvalifikácie dostala do semifinále prestížneho turnaja WTA v Montreale, pozn. red.), kde som si zranila koleno. Najala som si trénera, ale pre bolesť som nemohla poriadne trénovať. Prišlo mi teda zbytočné mať ho aj naďalej. Najprv som si musela dať koleno dokopy. Hľadala som si vlastný systém – čo môžem a čo nie. Mnohí tréneri tomu nechceli prispôsobiť tréningy. Chcela som hľadať cesty, ako to ide – aj keď len na jednej nohe. Kondičné a fyzio veci som riešila sama a hľadala cestu, ako sa vrátiť bez bolesti.

S kým ste teda cestovali, keď ste nemali stáleho trénera?

Cestovali so mnou kamaráti – platila som im letenky, hotel, stravu a niečo navyše. Ale to neboli trénerské sumy. Napríklad v Austrálii mám kamaráta – on mi pomáhal a nemusela som mu platiť letenku. V USA mi viackrát pomohla Lucia Kovarčíková. Kamaráti po celom svete ma uchyľovali a pomáhali mi.

Keď som klesla v rebríčku, napríklad po Montreale až na 300. miesto, investovala som veľa do kolena. Nemala som teda financie, aby som si platila trénera.

Členovia NTC to majú pravdepodobne jednoduchšie. V čom je rozdiel?

V NTC dostanete zázemie – trénera, kurty, preplatia niekoľko výjazdov. Každý má asi inú podporu. Ale musíte byť favorit v ich očiach. To som ja nikdy nebola. Pociťovala som to veľmi silno. Bola som tam len krátko ako juniorka, potom som už bola sama za seba.

Prečo vravíte, že ste neboli favoritka v ich očiach?

Možno preto, že som nižšia, možno im prekážalo, že hrám forehand obojručne. Možno si mysleli, že to nedotiahnem ďaleko. Nepáčila sa im moja postava. Mali tam Kaju Schmiedlovú, ktorá má ideálnu postavu, hrá jednou rukou, je fyzicky silná.

Vyhrali ste juniorský grandslam na US Open. Napriek tomu vám toto povedali?

Stále som to pociťovala. Ja som vstúpila do NTC, keď som vyhrala na US Open. Môj otec ma vytrénoval a ten úspech bol najmä jeho zásluha.

Je iba málo hráčok, ktoré hrajú obojručne forhend, hoci napríklad Marion Bartoli vyhrala s takouto hrou titul na Wimbledone. Ako ste sa k tomu dostali?

K tenisu mňa a moju sestru priviedol ocino, trénoval nás od začiatku. Keď šiel na kurty s mojou o osem rokov staršou sestrou Zuzkou, brával aj mňa. Chcela som robiť to, čo ona, ale jej raketa mi bola ťažká. Nemali sme detské rakety, tak som začala hrať obojručne. Otec si myslel, že to časom zmením, ale už sa to nedalo.

Tenisová sezóna je veľmi dlhá. Jedna sezóna sa končí v novembri a ďalšia sa začína už na začiatku januára, niekedy sa prvé turnaje odohrajú ešte v posledné decembrové dni. Má hráč vôbec čas oddýchnuť si?

Nie. Určite nie. Ak by som mohla, posunula by som Australian Open na február, je tam veľmi krátka pauza. Máte týždeň-dva pauzu a už sa musíte pripravovať na novú sezónu, aby vám na Australian Open neušiel vlak.

Veľa tenistov v poslednom období prehovorilo o vyhorení, ktoré ich postretlo pri tenise. Ich problémy súviseli aj s nabitým kalendárom. Mali ste takýto pocit niekedy aj vy?

Vyhorenie som nemala, ale psychicky som bola veľmi vyčerpaná z kolena. Neustále som naň myslela. Vždy keď som sa chcela rozohrať, niečo sa pokazilo. Niekedy som odohrala len osem turnajov za sezónu. Rada som bola doma, keď sa dalo, nechodila som na veľké výjazdy, takže z turnajov som vyhorená nebola, skôr som sa trápila pre problémy s kolenom. Možno aj zranenia ma brzdili v tom, aby som hrala tak veľa ako niektorí iní tenisti.

Povedal vám niekedy lekár, čo stálo za tým, že ste mali tak veľa zranení?

Ťažko povedať, tiež sa to niekedy pýtam. Na magnetickej rezonancii som mala desať rôznych diagnóz od desiatich lekárov. Prestávala som im potom veriť, keď som nevedela, čo mi vlastne je.

Možno je problémom, že mám príliš hypermobilné kĺby, ale tiež som možno mohla viac trénovať v posilňovni. Keď som začala viac posilňovať, zranenia sa zredukovali – až na to koleno. Okrem kolena som už nemala žiadne iné problémy, lebo som začala viac pracovať v posilňovni. Keby som sa tomu venovala od útleho veku, možno by som sa vyhla niektorým iným zraneniam, ako boli trieslo, rameno, zápästie…

Veľa sa hovorí o veľkých slovenských tenisových nádejach Mii Pohánkovej a Renáte Jamrichovej, ktoré vyhrali posledné dva ročníky Wimbledonu. Čo by ste im poradili ako tenistka, ktorá má tiež za sebou juniorský grandslamový titul?

Predovšetkým by som im zaželala veľa zdravia. Dnes majú oveľa viac informácií, ako sme mali my. Vyhrala som v roku 2007, teda pred 18 rokmi, odvtedy sa tenis veľmi posunul. Dôležité je dbať rovnako na kondičku aj fyzioterapiu – nielen na tenis. Je to dôležité, aby postupne boli fyzicky silné. A, samozrejme, radila by som im pevné nervy pri premieňaní mečbalov.

Aký je najväčší rozdiel medzi juniorským a ženským tenisom?

V juniorkách sa točíte najmä posledné dva roky medzi asi tridsiatimi hráčkami. Prídete medzi ženy a tam je zrazu tisíc hráčok, ktoré môžete dostať za súperky. Ja som napríklad často hrávala ako juniorka s Anastasiou Pavľučenkovou; keď som s ňou hrala prvýkrát, tak som dostala výprask. Potom som s ňou hrala už tretíkrát za rok a už to bolo lepšie.

Toto sa stáva na ženskom okruhu možno hráčkam top 100, že sa stretnú tak často, ale ak ste nižšie, prídete a môžete dostať za súperku hocikoho. Niekedy ani tréner nevie, ako sa na ňu pripraviť. Musíte zvládnuť prekonať rôzne štýly hry – fyzicky aj psychicky. Prídete ako ryba vo veľkej vode – musíte sa naučiť plávať. Ale Renáte sa to darí, myslím, že aj s Miou na to majú.

Keď ste úspešná juniorka, prichádza na rad otázka, kedy prejsť naplno do ženského tenisu. Čo je podľa vás v tomto smere najdôležitejšie pri rozhodovaní?

Renáta vyhrala dva juniorské grandslamy vo dvojhre, čo viac sa dá dosiahnuť? Loviť ďalšie grandslamy nemá podľa mňa zmysel.

Juniorská víťazka grandslamu väčšinou dostane o rok na ten istý grandslam voľnú kartu do kvalifikácie. Mali ste to tak aj vy, aj Renáta Jamrichová tento rok. Je to pomoc alebo skôr stres?

Je to veľká pomoc, ale zároveň je to určite stres. Ja si pamätám, že som bola veľmi nervózna, skoro som odpadávala pred zápasom. Avšak veľmi vám to pomáha, lebo ste potom v rebríčku vyššie; vďaka tomu sa môžete dostať na veľké ITF podujatia.

Je rozdiel medzi grandslamami a ITF turnajmi aj v iných veciach ako len v prestíži?

Rozdiel je obrovský. Kurty, lopty, jedlo, hotely – všetko je na WTA a grandslamoch na vysokej úrovni. Vždy dostanete napríklad nové lopty. Na ITF turnaji si niekedy nemáte kde kúpiť vodu, sotva vám dajú lopty – a keď, tak ošúchané, sú tam jamy na kurtoch, nefunguje tam transport medzi hotelom a kurtmi. Na WTA turnajoch sa takéto zlé podmienky nájdu málokedy.

Viem, že pred dvoma rokmi bol od WTA pomerne veľký prešľap Turnaj majsteriek v Cancúne. Hráčky sa sťažovali na podmienky, na kvalitu kurtu. Takto nejak to vyzerá na každom ITF turnaji, len tam nemáte vodu a musíte byť vo všetkom okolo sebestačný.

Tenis je často označovaný ako osamelý šport. Írsky tenista Conor Niland napísal knihu, v ktorej hovorí o tom, že je to veľmi hierarchické prostredie a ľudia vás vnímajú podľa čísla renkingu, ktoré máte pri mene. Opisoval, že s Grigorom Dimitrovom, kým nebol známy, boli kamaráti; keď sa dostal do top 20, už ho ani neodzdravil. Vnímali ste to tak aj vy?

Čím ste vyššie, tým viac ľudí sa na vás „lepí“. Ale zároveň sa možno mnohí preto snažia obrniť, lebo neviete, kto sa ku vám hlási za akým účelom. Niektorí si pustia k telu len najbližších. Je to určite veľmi osamelý šport.

Dajú sa v tenise vytvoriť skutočné priateľstvá?

Myslím si, že áno, hoci mne to teda nikdy úplne nevyšlo. Našla som si niekoľko kamarátok, možno nie tých úplne najbližších, ale určite som mala kamarátky na okruhu.

Myslíte si, že hráčky z top 10 sa správajú inak k ostatným tenistkám?

Závisí to podľa mňa od človeka. Napríklad Coco Gauff alebo Aryna Sabalenka sú veľmi milé. Závisí to od toho, akú bublinu si vytvorí človek. Ale napríklad Maria Šarapova len prešla v šatni okolo, s nikým sa nebavila. Naopak, Kim Clijsters bola stále vysmiata – obdivujem to, ale nie každý to dokáže. Predstavujem si, že aj pre nich to musí byť ťažké, ak povedia tisíckrát niekomu „Hi“ a popri tom sa musia sústrediť na tenis a všetko okolo. Podľa mňa to vôbec nemusí byť o arogancii.