utorok

Historik Pavol Makyna: Ľudia aj médiá si mýlia fašizmus s nacizmom

Na premenovaní nemeckých nacistov na fašistov majú veľký podiel komunisti.

Historik Pavol Makyna. Foto – Vladimír Šimíček

PAVOL MAKYNA sa narodil v roku 1987 v Považskej Bystrici. Vyštudoval učiteľstvo (dejepis a výchovu k občianstvu) na Univerzite Komenského v Bratislave, na tamojšej Pedagogickej fakulte si urobil aj doktorát a do minulého roka na nej prednášal. Pracuje ako historik v Ústave pamäti národa a ako redaktor Púchovských novín. V občianskom združení Puchovo dedičstvo, ktoré prevádzkuje aj múzeum, sa zaoberá regionálnymi dejinami Púchova. Je slobodný, bezdetný, žije v Púchove. 

Čo vás viedlo k záujmu o obdobie nacizmu, najmä židovského holokaustu?

Nedokázal som pochopiť, ako mohlo dôjsť k tomu, že jedna skupina ľudí začala masovo vyvražďovať druhú. Zaoberal som sa tým už na základnej škole. Na strednej škole som bol na exkurzii v Osvienčime, neskôr som o tejto téme robil stredoškolskú odbornú činnosť a potom bakalársku prácu. Pri záujme o toto obdobie som ostal aj ako historik.

Podarilo sa vám nájsť odpoveď?

Nie, také zlo sa pochopiť nedá, nech by sa ospravedlňovalo čímkoľvek.

Historik Jakub Drábik napísal, že filozofické korene fašistického myslenia siahajú až do 19. storočia a k popieraniu hodnôt osvietenstva. Spomína aj filozofa Oswalda Spenglera, ktorým sa inšpirovalo mnoho fašistov v medzivojnovom období.

Nielen nemeckí nacisti sa inšpirovali mnohými názormi zo staršieho obdobia. Využité boli napríklad aj niektoré myšlienky filozofa Friedricha Nietzscheho, ktoré vytrhnuté z kontextu zapadali do nacistickej ideológie a naoko ju podporovali.

Je však potrebné rozlišovať pojmy fašizmus a nacizmus. Existuje množstvo definícií, ale veľmi zjednodušene môžeme o fašizme hovoriť ako o ideológii takzvaných „nadľudí“ na kultúrnom princípe a o nacistoch ako „nadľuďoch“ na rasovom princípe. Nadľudí v zmysle ich chápania.

Zamieňajú si to aj médiá.

V súčasnosti sú médiá plné pojmu fašizmus, dokonca do jedného vreca hádžu rasizmus, extrémizmus či radikalizmus. Jednotlivé pojmy je však potrebné rozlišovať, navyše médiá majú mať aj edukačnú funkciu.

Fašizmus uviedol do praxe Benito Mussolini v Taliansku v roku 1919, ktorý založil organizáciu takzvaných Bojových zväzkov Talianov. Neskôr ju zmenil na Fašistickú národnú stranu. V roku 1922 sa dostal k moci ako ministerský predseda.

O nacizme zase môžeme hovoriť v Nemecku od roku 1933 do konca druhej svetovej vojny, kde jeho hlavnou postavou bol Adolf Hitler.

Čo presne znamená slovo fašizmus?

Je odvodené z latinského slova fasces, čo znamená zväzok. V pôvodnom ponímaní šlo o zväzok prútov previazaných páskou s vyčnievajúcou sekerou, teda znak autority a moci ešte v období Rímskej ríše. Talianski fašisti ho potom prevzali, keďže rímske impérium vnímali ako slávne obdobie svojich dejín, na ktoré chceli nadviazať.

Prečo si dnes fašizmus a nacizmus stotožňujeme?

Na premenovaní nemeckých nacistov na fašistov majú veľký podiel komunisti. Slovo nacizmus je totiž odvodené od národného socializmu, teda od Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany, ktorú viedol Hitler.

Komunisti chceli zakryť slovo socializmus pojmom fašizmus. Z tej doby nám tu zostalo určité dedičstvo, preto aj ôsmy máj oslavujeme ako víťazstvo nad fašizmom, hoci reálne na našom území išlo skôr o víťazstvo nad nacizmom.

Čím boli tie ideológie také príťažlivé, že oslnili masy naprieč spoločenskými vrstvami?

Ak hovoríme o fašizme, respektíve nacizme, ide o kombináciu viacerých faktorov, najmä však ponúkali jednoduché riešenia na komplikované spoločenské problémy. Poukazovali na to, že spoločnosť sa rúti dole vodou, upadá, smeruje k horšiemu, a oni sú jediní, ktorí ju z toho marazmu dokážu vyviesť.

Obom išlo o akési národné znovuzrodenie zbavením sa cudzích elementov, ktoré „degenerujú“ ich kultúru či rasu. Bolo to v čase po prvej svetovej vojne, keď vznikali nové štáty a borili sa s dôsledkami dovtedy najväčšieho konfliktu v dejinách ľudstva.

Nezohráva v tom rolu aj niečo ako davová psychóza? Niečo sa začne, začína to mať úspech, a tak sa pridám?

Svoju úlohu v tom môže zohrávať aj vidina vlastného zisku. Ak nejaké hnutie získa väčšiu podporu, začnú sa pridávať i ďalší, aby z toho ťažili vo svoj prospech. Takýchto príkladov je dostatok i na súčasnej politickej scéne.

V čase hospodárskych kríz, sociálnych nepokojov či chudoby majú takéto návrhy väčšiu šancu, že na ne reflektuje viac ľudí. Príkladom je i Hitler, ktorého volebné preferencie pred rokom 1929, teda pred vypuknutím veľkej hospodárskej krízy, boli veľmi malé.

Následne začal čerpať z frustrácie obyvateľov. Neriešené problémy ako vysoká nezamestnanosť a chudoba obrátili pozornosť ľudí na druhú stranu, teda na hnutia, ktoré neboli pri moci a „neniesli zodpovednosť“ za dlhodobú situáciu.

Čo im nahráva?

Vymedzovanie sa voči iným. Všimnite si, že takéto zoskupenia sa vždy dištancujú od celého spektra takzvaných štandardných politických strán. Snažia sa osloviť nespokojných a sklamaných voličov, ktorí už neveria nesplneným sľubom. A čím viac štandardné strany na občanov kašlú, tým to majú ľahšie.

Historik Pavol Makyna. Foto - Vladimír Šimíček
Historik Pavol Makyna. Foto – Vladimír Šimíček

Ak si fašisti namýšľajú, že ako jediní sú schopní vyviesť spoločnosť z morálneho úpadku či dekadencie, netrpia mesiášskym komplexom? Koniec koncov, cítiť to aj z Kotlebovho nevraživého vzťahu k umeniu, ktorý sa prejavuje cenzúrou divadiel.

Skôr si myslím, že sa iba snažia vyťažiť z frustrácie ľudí. Pokúšajú sa osloviť čo najväčšiu skupinu, pretože každý z nás sa aj v súčasnosti stretáva s množstvom dlhodobo neriešených problémov, ktoré sa iba odsúvajú a neustále zväčšujú.

Ak sa aj začnú riešiť, pre komplikovanosť to trvá dlho, vďaka čomu také hnutia získavajú čas a priestor. Jedným z príkladov, ako rýchlo a jednoducho niekoho osloviť, je tiež nájsť si nejakého konkrétneho nepriateľa.

Prečo sa počas druhej svetovej vojny zamerali najmä na Židov?

Na hľadanie príčin nenávisti voči Židom treba ísť oveľa hlbšie. Stredovek bol čas, keď európskemu mysleniu vládol kresťanský svetonázor. Podľa neho boli Židia vrahovia Ježiša Krista.

Židia sa tiež líšili od väčšiny vtedajšieho obyvateľstva náboženskými prejavmi. Boli teda už na prvý pohľad iní. Vytláčali ich na okraj spoločnosti, nemohli bývať v centrách miest, veď aj v Bratislave obývali priestor za hradbami.

Nesmeli vlastniť pôdu, čo bol v čase feudalizmu hlavný zdroj obživy. Izolácia v kombinácii s výchovou a vzdelanosťou ich doviedla k iným spôsobom prežitia. Začali sa zaoberať peňažníctvom, remeslami a množstvo Židov sa živilo slobodnými povolaniami – stali sa právnikmi, lekármi, učiteľmi.

Neiritovala nepriateľov Židov najmä závisť?

Samozrejme, že aj tá. Ich populácia tesne pred druhou svetovou vojnou tvorila na Slovensku asi štyri percentá zo všetkých obyvateľov, vlastnili však okolo 40 percent všetkého majetku.

Stretávam sa napríklad aj s názormi, že Židia boli iba úžerníci. Veď napríklad

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 91468 z vás dostáva správy e-mailom