Sme najmierumilovnejší živočíšny druh? Áno, ale iba na úrovni indivíduí
Len čo sa začneme spolčovať, zaraz sa nápadne začneme ponášať na opice.
Pred desiatkami tisícročí žilo na Zemi viacero ľudských druhov, nebol to len Homo sapiens – dočítal som sa v úžasnom diele Sapiens: Úchvatný a úděsný příbeh lidstva od historika Yuvala Noaha Harariho. Potom sa tie príbuzné druhy akosi vytratili. Neandertálec, človek floresský aj denisovan. Ostali sme len my: Homo sapiens.
A to je práve to čudné. Či skôr podozrivé.
Čo sa udialo s ostatnými? Podľa Harariho teórie je celkom dobre možné, že ich vykynožil Homo sapiens, lebo nebol ochotný tolerovať odlišnú anatómiu, pach tela atď. svojich príbuzných, a to, že neandertálci vyhynuli, je vlastne výsledok rozsiahlej etnickej čistky.
Je síce pravda, že sme sa časom naučili ovládať a držať na uzde svoju agresivitu (veď sme predsa kultúrni ľudia), no to nech nikoho nemýli, lebo stále patríme k rodu živočíšnej ríše, rovnako ako to bolo pred miliónmi rokov.
Ľudská agresivita sa nevyparila. Len zmenila formu. Sme najmierumilovnejší živočíšny druh? Áno, iste. Ale iba na úrovni indivíduí. Len čo sa začneme spolčovať, zaraz sa nápadne začneme ponášať na opice.
Známy maďarský vedec, Vilmos Csányi, odborník na etológiu človeka, píše vo svojej knihe Íme, az ember (Ajhľa, človek), že z tohto hľadiska má človek prekvapivo veľa spoločného so šimpanzom: za istých okolností obaja (človek aj šimpanz) s veľkou vášňou vyhľadávajú, prenasledujú, mučia a zabíjajú svojich druhov patriacich do inej skupiny.
Nedávno som sledoval českú televíznu reláciu, v ktorej bývalý väzeň v koncentračnom tábore v Terezíne hovoril o tom, že opäť žijeme v tridsiatych rokoch. Deje sa presne to, čo vtedy. Agresivita mohutnie, narastá sociálna ľahostajnosť, vzdelanie nemá hodnotu a „humanizmus“ sa pomaly, ale iste stáva pejoratívnym výrazom. A ľudia to všetko sledujú s podobnou pasivitou ako v tridsiatych rokoch. Vidia príznaky, no nič proti nim nerobia. Oni chcú len chlieb. A k minimálnemu pocitu pohodlia im stačia telenovely a športové zážitky. Ak ich dostanú, budú bez protestu, v priamom prenose sledovať hoci aj vyvraždenie svojich spoluobčanov.
Jedného z najznámejších maďarských básnikov židovského pôvodu, ktorý sa celý život hlásil k maďarskej národnosti, Miklósa Radnótiho, v roku 1944 zastrelili jeho spoluobčania. V denníku jeho manželky sa dočítame o tom, aký bol život v rokoch pred vojnou, keď sa istá vrstva intelektuálov obávala vyjsť na ulicu, lebo všade mestom sliedili tlupy „primitívnych grobianov a neokrôchancov“.
„Vyškerená/vycerená tlupa je spoločnosť, v ktorej žijeme.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
