Rozhovory o rozhovoroch s fašistami

Nedávno som napísal do tohto denníka článok Rozhovory s fašistami. Teší ma, že vzbudil ohlas a diskusiu, povedal som si, že reagovať nebudem, tento svoj sľub však musím porušiť. Netušil som totiž, ako rôzne sa dajú vysvetľovať pre mňa zrejmé veci.

Začnem sloganom „s fašistami sa nerozpráva“. Mohol som zvoliť niečo jednoznačnejšie, ako napríklad „s fašistami sa nerobia kompromisy – samozrejme, s výnimkou hraničných situácií“; zdalo sa mi však oveľa lepšie parafrázovať skvelú a odvážnu kampaň Davida Kollera S komunisty se nemluví. Je to, samozrejme, hyperbola, podobne ako názov Verejnosť proti násiliu. Som si istý, že by sa Fedor Gál nezdráhal použiť násilie vtedy, ak by niekto mlátil napríklad jeho syna. Správny názov pre milovníkov doslovných interpretácií by mohol teda byť Verejnosť proti zneužívaniu násilia štátnou mocou, skratka VPZNŠM. Stále sa mi viac páči VPN.

Som prekvapený, ako sa dá prekrútiť vymedzenie sa voči neonacizmu. V článku som uviedol časť svojich vlastných zážitkov a príklady, ktoré považujem za prekročenie pre mňa únosnej hranice. Netušil som, že jasné verejné odmietnutie tejto ideológie dokáže niekto interpretovať ako prejdenie na druhú stranu ulice a odpľutie si za rohom, ako sa to podarilo Tomášovi Tauberovi. Myslím si, že konfrontácia či dialóg nevzniká len tak, že si s niekym píšem maily alebo ho vezmem stopom pár kilometrov.

Keď sme s Bez ladu a skladu hrali v Žiari nad Hronom koncert venovaný pamiatke Mária Gorala, upáleného v tomto meste neonacistami, neznamenalo to, že sa bojíme konfrontácie. Naopak. Keď mi po jednom koncerte v deväťdesiatych rokoch gratuloval jeden nazi skinhed za super hudbu a texty proti komunistom, povedal som mu, že nič nepochopil, a poslal som ho do zadku s poďakovaním, že fandí kapele, v ktorej hrá Róm (náš saxofonista je zo zmiešaného rómsko-gadžovského manželstva).

Keď v Petržalke na nábreží zabili Daniela Tupého a robili sme s Ľuďmi proti rasizmu koncert na mieste vraždy s názvom Zastavme neonacistov, nepovažoval som to a stále to nepovažujem za strach z konfrontácie. Keď som po útoku fašistov na nitriansky klub inicioval celoročnú akciu Festivalové soboty v Mariatchi a robili sme každú sobotu (útok sa stal v sobotu) koncerty rovno oproti neonacistickému klubu Walhalla, neznamenalo to strach z konfrontácie či odpľutie za rohom.

Keď sme s Matúšom Vallom pripravovali akciu v rómskej osade v Moldave, tiež sme tým jasne vyjadrili náš názor na agendu neonacistov, podobne keď som pomáhal s nedávnou akciou proti fašizmu v Brezne. A konečne, keď si pozriete program ktoréhokoľvek ročníka Pohody, aj to je podľa mňa jasná odpoveď na názory ľudí milujúcich totalitu.

Na záver: priznávam chybu, že som zvolil príliš skratkovitý slogan; mal som pocit, že po prečítaní článku ho každý pochopí. Cez víkend, keď som prvý článok písal, som mal za sebou dlhý rozhovor s extrémnym komunistom v Púchove – čo je pre mňa identické ako rozprávať sa s náckami. Svoje názory dávam jasne najavo dlhodobo, nerobím si však ilúzie ako Tauber, ktorý dokázal premeniť nácka na antihitlera za desať minút – gratulujem, zároveň ho žiadam, aby nabehol do ústredia ĽSNS, a bude po problémoch.

Aj pôvodný, aj tento článok sú súčasťou debaty nielen s neexistujúcou bratislavskou kaviarňou (nedokážem pochopiť, ako tento termín vymyslený konšpirátormi prebrali aj „normálni“ ľudia; ja som napríklad z Trenčína a radšej ako kaviarne mám krčmy), ale sú aj jasným odkazom našim neonacistom a ich sympatizantom. Podobne ako aktivity opisované vyššie.

Verím v silu slova. Rogela však na festival vysvetľovať svoj názor nepozvem, to isté platí pre Juden Mord – a to aj vtedy, ak by ich mal uviesť odborník na extrémizmus s vysvetlením problematiky ich textov a výťažok z predaja svojich tričiek by venovali na bohumilé charitatívne účely. Neverím v to, že prijatie pozvánky na oslavu 14. marca, obsadzovanie neonacistov do umeleckých diel, akceptácia neonacistov v ochrankách klubov alebo odporúčanie časopisu s dopisovateľmi z neonacistického prostredia je osožné pre spoločnosť a že by sa tieto veci mali vnímať ako súčasť dialógu.

Necítim sa ako hrdina, ale necítim sa ani ako zbabelec, prechádzajúci na druhú stranu chodníka a odpľúvajúci si za rohom.