Dalibor Roháč
Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone. Twitter: @DaliborRohac.
Najsilnejším argumentom v prospech toho, že Európa pred dvoma týždňami pristúpila na jednostrannú a neférovú obchodnú dohodu s USA, nebol medzinárodný obchod ani snaha zabrániť nákladnej colnej vojne. Bolo ním skôr to, že dohoda mala zabezpečiť nášmu kontinentu čas na to, aby sa mohol geopoliticky postaviť na vlastné nohy. Bez ekonomických ústupkov Spojeným štátom by Donald Trump mohol uťať pomoc Ukrajine, prípadne rozbiť Severoatlantickú alianciu.
Priznám sa, že sa mi toto zdôvodnenie videlo od začiatku ako naivné.
Predovšetkým, šanca, že Trumpova Amerika príde v prípade ruského útoku na pomoc Estónsku či Poľsku, je mizivá bez ohľadu na sľuby Európskej únie v oblasti investícií či nákupov amerického skvapalneného plynu. NATO totiž nie je o samitoch, ale o spoľahlivosti americkej odstrašujúcej prítomnosti vo východnej Európe. A tá utŕžila v ostatných mesiacoch nejednu ranu.
Štrnásť dní po uzavretí dohody tiež vidíme jasné známky toho, aký veľký vplyv mali európske hospodárske ústupky na americkú politiku voči Ukrajine – nulový. Mnoho týždňov sme počúvali o tom, ako americkému prezidentovi dochádza s Putinom trpezlivosť a ako sa s každým ruským náletom na ukrajinské mestá washingtonská administratíva posúva krôčik po krôčiku bližšie k silným sekundárnym sankciám, ktoré ruskej vojnovej mašinérii zlomia väz.
Namiesto sankcií je dnes Putin odmenený samitom s Trumpom na americkej pôde. Aj vďaka nekompetentnosti Trumpovho zmocnenca pre vyjednávanie s Moskvou, podnikateľa Stevena Witkoffa, vládne chaos v tom, o čom a ako sa vlastne bude na Aljaške rokovať. Ak ostáva nejaká nádej, tak je najmä v tom, že amaterizmus Trumpovho tímu a rozpory v jeho vnútri zabránia tomu, aby sa americký prezident s Putinom na čomkoľvek dohodol.
Pamätať by sme si však mali na (pre Spojené štáty a ich spojencov) katastrofálne stretnutie dvoch prezidentov v Helsinkách v roku 2018, na ktorom sa
