Denník N

Ako si washingtonskí ekonómovia (ne)priznali vlastné chyby

O neoliberalizme často počujeme ako o nadávke. Lenže niektoré obvinenia sú pomýlené.

Autor je ekonóm na Peterson Institute for International Economics

Časopis Medzinárodného menového fondu pred dvoma týždňami vydal článok, ktorého nadpis naznačoval, že „od neoliberalizmu sme si sľubovali priveľa“. Jeho autori opísali dva prípady, keď výsledky štandardných ekonomických modelov viedli politikov k opatreniam, ktoré sa buď osvedčili len krátkodobo, alebo mali aj neželané následky.

Spomínaný článok nadchol viacerých pozorovateľov – podľa niektorých bol dokonca revolučný. Interpretácia, podľa ktorej si „MMF prvýkrát priznal chybu“, je však zavádzajúca. Veď už viac než rok je Medzinárodný menový fond tou inštitúciou, ktorá je na strane „holubíc” napríklad v prípade Grécka, argumentujúc, že časť gréckeho dlhu je žiaduce odpustiť. Žiadna washingtonská inštitúcia nie je už roky takým jastrabom, akým je napríklad Nemecko. A už v roku 2012 Medzinárodný menový fond povedal, že náhly prílev kapitálu cez hranice môže spôsobovať cenové bubliny. Názory vo Washingtone sa podľa najnovších zistení menia, ale nie je to proces, ktorý by sa začínal len teraz.

Veľa vzrušenia pre nič?

V roku 1989 John Williamson opísal zhodu na desiatich opatreniach, ktoré boli v tom období odporúčané krachujúcim ekonomikám v Latinskej Amerike (Williamson pôsobil v tých rokoch na inštitúte, kde píšem tieto riadky, ale názory v tomto článku sú moje vlastné). Neskôr sa tento konsenzus pretavil do poučiek alebo dokonca pravidiel, ktoré si osvojili reformátori aj v strednej Európe.

Môj osobný dojem je, že v deväťdesiatych rokoch politici vo východnej Európe asi sľubovali priveľa a niektorí ekonómovia boli naivne optimistickí o rýchlosti dobiehania rozvinutých ekonomík. S odstupom času sa ako dve hlavné chyby predpísaných liekov (teda washingtonského konsenzu) javia tieto muchy: po prvé, podcenilo sa riziko, že bohatstvo, ktoré trhová ekonomika vytvorí, sa môže koncentrovať v príliš úzkej skupine ľudí (sklon k oligarchizacii). Po druhé, malá pozornosť sa venovala lokálnym špecifikám.

Transformačný proces bol bolestivejší, než musel byť, aj z ďalších dôvodov: lokálna korupcia, nedorozumenia pri komunikácii pravidiel, a niekedy aj nevhodné poradie a načasovanie ekonomických opatrení.

Lenže otázky o výhodnosti „neoliberálnych politík“ nie sú na stole pre to, že by postkomunistický blok bol v recesii. Ekonomiky Slovenska a Poľska patrili po kríze medzi najvýkonnejšie v Európe. Otázniky o kvalite ekonomických modelov sa oprávnene vyrojili pred siedmimi rokmi, keď sa ukázalo, že finančný systém bol nestabilný a banky poskytovali pôžičky, akoby stratili svoj racionálny pud sebazáchovy.

Neoliberalizmus ako strašiak

Je dobré, že po kríze sa posunulo ekonomické rozmýšľanie. Viac sa hovorí o kvalite inštitúcií, o systémových rizikách, ale aj o príjmových nerovnostiach. Centrom debaty je už menej „posilňovanie trhov” a aj ekonomický rast je vnímaný ako dôležitý, no nie jediný cieľ.

V mnohých kruhoch sa pod neoliberalizmom rozumie dogmatické videnie sveta, podľa ktorého „viac trhu a menej štátu“ je vždy správne riešenie na každý problém. Tento pohľad je zvláštny. Ja poznám veľmi málo ekonómov, ktorí vidia svet tak úzko – a vo Washingtone ich nestretávam vôbec.

O neoliberalizme často počujeme ako o nadávke, možno preto, že trhové odporúčania často navrhuje tá silnejšia a bohatšia strana. Ľudia majú sklon pozerať na veriteľa skepticky, čo môže byť úplne legitímny pohľad na vec. Lenže napríklad omieľané obvinenia, že keď Medzinárodný menový fond podmienil záchranné pôžičky, tak krajiny vydieral („vyrovnajte rozpočet alebo žiadna pôžička nebude“) sú úplne pomýlené. Pôžičky či už od MMF, alebo z eurovalu, nie sú predsa dar. Poskytovateľ pôžičky sa môže mýliť (je možné, že žiada škrty v rozpočtoch veľmi rýchlo – aj o tom je spomínaný článok, ktorý spôsobil taký rozruch), ale konšpirácia o úmyselnom ubližovaní krajinám v kríze je absurdná.

Aj staršie poučky platia

Človek vôbec nemusí byť pravicovo naladený ekonóm, aby sa stotožnil s viacerými aspektmi pôvodného washingtonského konsenzu. Zodpovedná fiškálna politika, zrušenie bariér pre vstup zahraničným investorom či nízke clá sú úplne rozumné a štandardné črty, ktoré moderné ekonomiky implementujú dobrovoľne, aby boli výkonnejšie, bohatšie a stabilnejšie.

Zaujímavý historický fakt, na ktorý sa zabudlo: jeden z hlavných bodov washingtonského konsenzu bolo aj presmerovanie vládnych výdavkov z neefektívnych dotácií do produktívnych investícií, konkrétne vzdelávania a zdravotníctva. Znie to logicky? Tak potom prečo na začiatku ukrajinskej krízy míňala vláda našich susedov na dotácie na plyn viac než na školstvo? (Pikoška: v roku 2014 sa Ukrajine rozpadali aj rozpočet, aj hranice a vláda aj tak dávala na palivové dotácie päťkrát viac peňazí než na obranu.)

Medzinárodný menový fond robí správne, keď pozerá objektívne a aj kriticky na svoje fungovanie. Podrobne dokumentovať, aké následky mali rôzne odporúčania, je úlohou odboru výskumu a svoju prácu si plní tak dobre, že niektorí komentátori interpretujú aj nevinné vyhodnotenie minulých skúseností ako zemetrasenie. Pritom základné princípy – vyhni sa bankrotu, inak budeš trpieť – nie sú ideologickou dogmou a ostávajú rovnaké. To nie je skok do žiadnej novej paradigmy.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Komentáre

Teraz najčítanejšie