Primaveru ovládli Radiohead, očarili aj PJ Harvey a Sigur Rós

Bola to téma, ktorej sa na katalánskom festivale nedalo vyhnúť. Už vo štvrtok zaplnili barcelonský prístav, kde sa festival konal aj tento rok, vzrušené rozhovory o britskej skupine, ktorá presne pred mesiacom vydala deviaty štúdiový album A Moon Shaped Pool. Ten teraz (na rozdiel od predchádzajúceho The King of Limbs) chvália nielen kritici, ale aj pospolitý ľud.

Na Primavere dostali Radiohead luxusné dve hodiny a všetkým ukázali, prečo sa na túto skupinu bude spomínať ešte dlho potom, ako ukončia svoju viac ako 25 ročnú kariéru.

Kapela, ktorá to chcela nejako inak

Najskôr historická odbočka. Píše sa rok 1993 a päťčlenná kapela z Oxfordu vydáva album Pablo Honey, v ktorom počuť skôr ozveny vrcholiaceho grungeu ako nastupujúceho britpopu.

Po hudobnej stránke to bol rock v jeho čírej forme a presne v tomto kurze pokračovali aj albumy The Bends (1995) či OK Computer (1997), považovaný za jeden z najlepších albumov dekády. Na OK Computer už síce Radiohead síce experimentujú s elektronikou, no tá je tu stále len akýsi prívesok, nie ústredná téma. Vrcholom albumov sú skôr Greenwoodove sóla, ktoré znejú tak, ako by určite znelo znásilňovanie gitary, keby niečo také existovalo.

Toto je budúcnosť rockovej hudby, rozplývajú sa kritici aj laici. 90. roky začali ako „weirdos“, teraz sú na absolútnom vrchole, milióny ľudí po celom svete nadšene očakávajú každú ďalšiu notu. Status absolútnych superstars však skupinu na čele s Thomom Yorkeom dostáva skôr do depresie. Každý z nich cíti, že by to chcel nejako inak, ale nikto presne nevie ako na to. Neskôr priznávajú, že v tom čase boli len kúsok od rozpadu. Toto sú oni, rok 1993:

A potom to prišlo. Album Kid A (2000) bol absolútnym šokom, ale takým, ktorý definoval hudobný mainstream na dlhé roky dopredu. Bol to divoký a eklektický mix. Gitary ustúpili, aby uvoľnili priestor elektronike, Yorkovým klávesom a Greenwoodovým martenotovým aranžmánom.

Po hudobnej stránke neprišli s ničím, čo by tu už nebolo. Nie, Kid A bol prelomový tým, že hudbu klubov vyniesol priamo do pozornosti státisícov. Radiohead sa vykašlali na očakávania a nebáli sa spraviť zásadnú zmenu.
Všetci to občas chceme nejako inak, vyjde to len málokedy. Im sa to podarilo – prekonali sami seba a otvorili si toľko dverí, že už mohli robiť, čo ich len napadlo.

Výberovka naživo

Tento historický kontext je nutné pochopiť na to, aby si človek vedel aspoň trochu predstaviť ich piatkový koncert na barcelonskej Primavere. Bola to výberovka, prierez všetkého, čím Radiohead prispeli hudobnej scéne. Ukážka toho, prečo sú tak dôležití pre toľkých ľudí – byť ochotný meniť sa a zároveň nepodľahnúť očakávaniam iných.

Začiatok koncertu patril najnovším skladbám, ktoré Radiohead zahrali v albumovom poradí. Stopku si dali až po Ful Stop, kde neurotický houseový podmaz vyznel naživo ešte lepšie ako na samotnej platni.

Prenesenie skladieb z posledného albumu A Moon Shaped Pool na festivalové pódium kapela zvládla so cťou. Na rozdiel od štúdiových verzií, kde podstatnú časť tvoria Greenwoodove sláčikové aranžmány v podaní London Contemporary Orchestra, si totiž kapela na súčasnom turné sláčiky odpustila. Utrpel tým jedine singel Daydreaming, ktorý oproti albumovej verzii vyznel trochu prázdnejšie. Na druhej strane treba povedať, že zahrať tak intímnu skladbu na masovom festivale chce buď odvahu, alebo disciplínu publika. Bolo skvelé počuť ľudí, ako sa navzájom utišujú.

A toto sú tiež oni, rok 2016:

Radiohead priniesli nervózne tanečné rytmy, snovo-melancholické polohy aj kultové hymny z 90. rokov. Neváhali vytiahnuť ani „béčkové“ skladby ako Talk Show Host, ktorá zapadla rovnako dobre ako kultové skladby Paranoid Android, Karma Police či Street Spirit. Mimochodom, Yorke ako zvyčajne prehovoril spolu asi tri slová.

Väčšinu času to bolo o potlesku pre kapelu, no keď dav po Karma Police neprestal spievať „for a minute there I lost myself“, Radiohead zostali viditeľne zaskočení a dojatí. Na pár sekúnd sa role vymenili a bol to veľmi silný moment. Dvojhodinový set ukončili paradoxne piesňou, ktorá kedysi odštartovala a takmer aj odpísala ich kariéru.

„Pravekú“ hitovku Creep po ich prerode odmietali hrať a prvýkrát za posledné roky ju vytiahli len nedávno, v rámci turné v Paríži. Záver skladby „I don’t belong here“ s nimi spievali úplne všetci a dokonalejšie to mohlo byť len vtedy, ak by nasledovala True Love Waits, skladba, ktorá vznikla zhruba v rovnakom čase, no na album sa dostala až teraz. Jej jednoduchý odkaz – len neodchádzaj – by medzi publikom rezonoval ešte viac.

Radiohead sú bez debaty stále jednou z najväčších a najlepších kapiel súčasnosti a naplno to ukázal aj tento koncert. Nezabudnuteľné, úžasné, skvelé. Nič viac a nič menej.

Aj keď vystúpenie Radiohead bolo pre mnohých vrcholom tohtoročnej Primavery, trojdňový festival toho priniesol oveľa viac.

Za zmienku určite stojí koncert newyorských LCD Soundsystem, ktorí sa na scénu vrátili po 5 rokoch a na festivale odpálili vysoko kvalitnú diskotéku. Vo vrcholnej forme sa dnes nachádza aj austrálska Tame Impala, ktorých z tempa nevyviedol ani niekoľko minútový výpadok zvuku.

PJ Harvey v sobotu ovládla hlavné pódium, na ktorom bez zaváhania striedala nekompromisné a éterické polohy. A hoci koncert bol bez debaty hlavne o nej, na pódiu pôsobila skôr ako organická súčasť netypickej kapely, ktorej vládla rytmická sekcia. Ak nestála za mikrofónom, namiesto gitary mala v rukách saxofón a miesto pod reflektormi nechala svojmu dlhoročnému gitaristovi Johnovi Parishovi.

Sigur Rós zas vystúpenie začali skrytí za krásne vystavanou scénou a keď z nej neskôr vyšli, vyše hodiny vytvárali nádherné snové plochy. Dnes hrávajú len traja, no keď ich počúvate so zatvorenými očami, určite by ste to nepovedali. A hoci je to naozaj snová hudba, na ich koncerte sa zaspať nedá – veľmi umne totiž striedajú tiché pasáže s tými explozívnymi. Spojenie postrocku s Jónsiho čistým falzetom funguje na výbornú.

Ak sa chystáte na Pohodu, za žiadnych okolností si koncerty PJ Harvey a Sigur Rós nenechajte ujsť, bude sa na ne spomínať ešte veľmi dlho. Bude tiež zaujímavé, či speváčka post-punkových Savages v Trenčíne odolá crowdsurfingu, v Barcelone totiž počas vysoko energického koncertu jednu zo skladieb odspievala kľačiac na rukách divákov v prvých radoch.

No a ak niekde v okolí uvidíte mená ako Empress of či Moses Sumney, neváhajte ani sekundu. V prvom prípade ide o americkú speváčku, ktorá skvele prepája tanečné rytmy, moderný pop a občas dokonca aj džez, v druhom prípade o svojského pesničkára, akúsi soulovú obdobu DubFX, ktorý si na pódiu vystačí aj sám so svojím hlasom.