Denník N

Keď deti skúša život dvakrát

Niektorých detí sa vzdajú ich rodičia a ešte aj musia bojovať s predsudkami.

Niekedy len tak sedím a premýšľam, či sa to niekedy. Či sa zmenia ľudia, prostredie, všetko, čo vplýva na životy adoptovaných Rómčat. Akoby ich život skúšal dvakrát. Najskôr v ich umení vyrovnať sa s tým, že sa ich biorodičia vzdali. Neskôr v ich sile bojovať s predsudkami tých, ktorí pre farbu nevidia dušu.

Pred rokom…

Sedia okolo mňa. Rodičia, čo išli hlavou proti múru a prijali rómske dieťa za svoje. Pre mňa tak trochu blázni. V dobrom. Jasné, odvaha im nechýba. Ani láska. Chýba im niečo iné – rozumieť inakosti svojho dieťaťa. A ja mám teraz dva dni. Mám ich nasmerovať. Vypočuť. Podporiť. Odovzdať skúsenosti z mojich chýb, ktoré ma poučili. Pretože som ich robila. Ako dcéra rómskych rodičov, ako dieťa bojujúce s farbou pokožky, ako matka odrodeného, aj adoptovaného, dieťaťa.

Niektorí len ticho počúvajú. Iným tečú slzy po tvári. Až teraz si uvedomujú, že tu mali sedieť o pár rokov skôr. A sú aj takí, čo neveria. Krútia hlavami v presvedčení, že ak sa budú k dieťaťu správať, akoby nebolo iné, je to tá naj cesta. Jedna je obzvlášť neveriaca – málo hovorí, veľa plače. A pomedzi prestávky mi opakuje, že JEJ Naty sa predsa nič TAKÉ nestane.

Smutne sa pousmejem. Deti totiž nežijú len vo vákuu tolerantnej rodiny. Chodia do škôlky, do školy, do obchodu. Prvé roky to možno rodičia aj ukecajú, že tmavé je len vďaka vypitému kakau, no neskôr to chce postupnú a citlivú prípravu dieťaťa na spoločnosť. A spoločnosti na dieťa.

O pár mesiacov neskôr…

„Janette, prečo mi v škole nadávajú? Veď sa dobre učím, aj čistá som. Myslíš, že niekedy budem aj ja niečo v tejto krajine znamenať?“

„Naty, mala by si si s maminou sadnúť a porozprávať jej o tom, čo sa deje cez prestávky. Je to fér voči nej. Nemôže ti pomôcť, ak o tom nevie.“

„Ty ju nepoznáš tak dobre ako ja. Ona verí, že všetko zvládnem. Kupuje mi krásne veci a myslí si, že mám veľa kamarátiek. Nemôžem ju sklamať. Veď si pomyslí, že nie som pre ňu dosť dobrá. A to ja neznesiem. Radšej to nejako prežijem.“

A ja som len ticho. Pretože jej mamu už poznám. Aj silu jej presvedčenia, že predsa všetci musia vidieť, že Naty je šikovná, múdra a milá.

Ešte stále nechce vidieť realitu. Fakt, že spoločnosť na to musí dorásť. Ľudia v nej musia dorásť. Aby mohli svoje deti vychovávať inak. Teraz je ich len zopár takých, ale vďaka za nich..

****

Dnes sedím a už druhú hodinu si píšem s iným dievčatkom. Opäť raz cítim, že ich rodičia sú skutoční ĽUDIA. Znovu ich obdivujem a verím, že po tých bojoch s okolím, so systémom, spoločnosťou, sa pustia do toho najdôležitejšieho – vyhrať boj s vlastným strachom. S vlastnou obavou. Vidieť dieťa v jeho jedinečnej inakosti, ktorou žije vo svete mimo nich. Pretože až keď TEN boj vyhrajú, budú pripravení byť k svojmu dieťaťu úprimní. A ono to vráti práve tou jedinečnosťou. Emóciami. Bezprostrednosťou. Pohľadom. Pretože vie, že budú pri ňom aj vtedy, ak ho iní pre inakosť odmietnu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie