Boris Zala
Autor je filozof a bývalý politik
Traja americkí prezidenti sa môžu pýšiť nobelovkou. Teda štyria, ale ten štvrtý (Jimmy Carter) ju dostal až za činy vykonané už mimo prezidentského úradu. Theodor Roosevelt za úsilie o ukončenie Rusko-japonskej vojny, Woodrow Wilson za úsilie vytvoriť Spoločnosť národov a za versaillský systém (ktorého súčasťou bola aj Trianonská zmluva a vznik Československa); a Barack Obama, vcelku z nezvyčajných dôvodov: za víziu jadrového odzbrojenia (ktorú, mimochodom, predstavil v Prahe) a posilnenie OSN v otázkach boja proti klimatickej zmene.
Trump by sa k tejto partii rád pridružil, napokon, nikdy nemal v povahe nejakú bojachtivosť a chcel by mať nielen podporu amerického voliča, ale aj svetové uznanie a ocenenie. A nobelovka je tou najrešpektovanejšou.
Trump ako mierotvorca
A tak sa usiluje. Svojím typickým avanturistickým spôsobom – vychvaľovaním sa osobnými sympatiami, priateľskými vzťahmi či porozumením, poväčšine s vojny chtivými diktátormi. Keď to nejde – čo nejde nikdy, lebo medzištátna politika nie je založená na osobných vzťahoch, ale na tvrdej štátnej konkurencii a geopolitike –, tak spustí vyhrážky. Samozrejme, kryté reálnou americkou silou, vojenskou aj finančne-obchodnou. Ba aj odvahou silu použiť.
Videli sme to počas útoku
