Denník N

Napreduje veda vďaka pohrebom? Vedci skúmali, ako sa mení veda, ak zomrie vedecká celebrita

Ak na seba priťahuje elitný vedec príliš veľa pozornosti, vo vednom odbore môže dôjsť ku stagnácii v prípade, že nové trendy, ktoré by ho posunuli ďalej, ignorujeme.

„Ak som niekedy videl ďalej, bolo to preto, že som stál na pleciach velikánov,“ povedal kedysi slávny fyzik Isaac Newton.

Bonmotom vyjadril, že poznanie hromadíme vychádzajúc z poznatkov našich geniálnych predchodcov, či už to boli Thomas Alva Edison, Marie Curie-Skłodowska, Albert Einstein, alebo iní.

My zvyšní nemusíme byť takí šikovní. Nikto z nás nemusel opäť vynájsť koleso, žiarovku, parný stroj alebo penicilín, bohato postačí, ak len prevezmeme znalosti iných.

Volá sa to kultúrna evolúcia – vďaka nej sme taký úspešný živočíšny druh, ktorý postupne osídlil celú planétu a vydal sa aj na cesty mimo nej, do vesmíru.

Keď je celebrita brzda

Lenže niekedy môže vedecká celebrita vývoj skôr zbrzdiť. Ak na seba priťahuje príliš veľa pozornosti, vo vednom odbore môže dôjsť ku stagnácii v prípade, že nové trendy, ktoré by ho posunuli ďalej, ignorujeme.

Nehľadajme za všetkým konšpirácie. Aj vedci sú iba ľudia – vo vede tak ako inde funguje sociálna hierarchia či obdiv k legendám. Ľudia celkom prirodzene inklinujú k ich názorom, opačné berú do úvahy menej. Hoci by sme sa vo vede mali riadiť iba dôkazmi, neplatí to bezvýhradne. Hlas Alberta Einsteina bolo jednoducho počuť viac.

Vynechať by sme nemali ani tú dispozíciu našej mysle, podľa ktorej ľudia iba veľmi neradi menia svoje názory. Všetci si dokážeme predstaviť, aké ťažké musí byť pre vedca opustiť vlastnú teóriu, ktorou sa preslávil, ak ju iní odborníci začnú spochybňovať.

Štipľavá reakcia

Vezmite si tento nedávny príklad z výskumu v oblasti sociálneho primingu (štúdium neuvedomovaného vplyvu vecí a ľudí na naše správanie). V roku 1996 publikoval John Bargh, legenda tohto odboru psychológie, a jeho tím štúdiu, podľa ktorej myšlienky na starobu spomaľujú našu chôdzu. Článok citovali viac ako dvetisíckrát, ide o klasiku.

Účastníci experimentu skladali slová v jazykovej hre. Rozdelení boli do dvoch skupín podľa toho, či v nej boli slová, ktoré navodzovali myšlienky na starobu, ako vrásky, tradičný, staroveký, bezmocný, sám, alebo tam takéto slová neboli.

Autori potom merali, ako dlho ľuďom trvalo, kým došli k výťahu. Zistili, že ľudia z prvej skupiny išli dlhšie. Podľa autorov stačí, aby sme do našej mysle implantovali myšlienky na starobu, a začneme sa správať, ako keby sme boli starí.

Lenže tieto výsledky sa nepodarilo zopakovať. Namiesto toho, aby Bargh uznal, že možno nič neobjavil, nasledovala veľmi štipľavá reakcia, ktorá pobúrila akademickú obec. Bargh nebol ochotný uznať, že by sa mohol mýliť.

Planckov princíp

Vzniká tak otázka, ako sa vo vede presadzujú nové trendy a teórie, ak „starí bardi“ zanovito presadzujú tie vlastné.

Podľa Planckovho princípu sa „nová vedecká pravda nepresadzuje tým, že by ste presvedčili oponentov, aby konečne uvideli svetlo, ale skôr tak, že oponenti nakoniec pomrú, takže vyrastie nová generácia ľudí, ktorá je už s novými poznatkami oboznámená“.

Dodnes sme pre tento princíp, pomenovaný podľa nemeckého fyzika, nemali tvrdé dáta. Napravil to Pierre Azoulay z MIT Sloan School of Management a jeho tím. Ich pracovný článok je voľne dostupný na stránke The National Bureau of Economic Research.

Autori sa v štúdii zamerali iba na biológiu, medicínu a príbuzné odbory (life sciences). Údaje zbierali medzi rokmi 1975 až 2003, do výskumu zaradili 40-tisíc publikácií.

Na základe kritérií, ako je veľkosť udelených grantov, počet citácií, množstvo patentov či členstvo v prestížnych vedeckých inštitúciách, v nich identifikovali 452 elitných vedcov, ľudovo povedané vedeckých celebrít. Podmienkou bolo, aby umreli predčasne, čiže predtým, než dosiahli dôchodok.

Oživenie po smrti celebrity

Vedci zistili, že po smrti vedeckej celebrity klesol počet publikácií ich spoluautorov až o 40 percent. Publikačná aktivita „vedcov zvonka“ stúpla po smrti legendy odboru o osem percent, do piatich rokov sa v publikačnej činnosti vyrovnali produkcii bývalých spolupracovníkov elitného výskumníka.

Azoulay a jeho kolegovia tvrdia, že iba minimum takýchto elitných vedcov sedelo v edičných radách časopisov, takže mali minimálnu moc nad tým, čo sa publikuje a čo nie.

Autori si myslia, že pokiaľ elitný vedec žil, udával trendy a iní bádatelia ich nechceli spochybňovať. Po smrti celebrity mohli nové názory začať voľne dýchať.

„Oživenie vo vedeckom odvetví pochádza hlavne od ľudí zvonka, ktorí doň vnášajú novšie myšlienky z iných odborov,“ píše sa v štúdii. Úspech nových myšlienok autori merali počtom citácií.

Vek Nobelistov

Albert Einstein kedysi povedal, že „ak človek nespravil vo vede veľký objav do tridsiatky, už ho nespraví nikdy.“ Povedané nesympaticky, svet patrí mladým, starí vedci (po tridsiatke) už iba oprašujú staré nápady. Zdá sa, že tento obrázok bol správny pred sto rokmi, ale dnes už neplatí.

Vedci skúmali vek 525 držiteľov Nobelových cien z chémie, fyziky a medicíny, ktorí ocenenie dostali medzi rokmi 1900 až 2008. Zistili, že ak v 20. a 30. rokoch minulého storočia vedci nezriedka robili zásadné objavy pred dovŕšením tridsiatky, dnes sa ich vek výrazne posunul smerom nahor, k päťdesiatke.

Pred rokom 1905 malo až 20 percent ľudí menej ako ako tridsať rokov, keď učinili objavy, za ktoré dostali Nobelovu cenu. V roku 2000 toto číslo spadlo skoro k nule. Autori to vysvetľujú presunom od teórie, v ktorej vynikajú mladíci, smerom k experimentálnej práci, ktorá vyžaduje roky tvrdého tréningu a množstvo zručností a znalostí.

Dostupné z: DOI: 10.3386/w21788