Skúmali Cypriánov herbár alebo kresby Slovenskej národnej galérie – chemici chránia kultúrne dedičstvo Slovenska

Do miestnosti mi donesú obraz z 18. storočia. Je na ňom ženská postava, maľba je značne poškodená. Ukazujú mi farbu, ktorá je odlúpená na viacerých miestach, a poškodené plátno.

Sme v laboratóriu Oddelenia polygrafie a aplikovanej fotochémie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Miestni vedci sa zaoberajú vývojom metód, ktoré šetrným spôsobom odhaľujú zloženie farieb, atramentu či tušu.

Rôzne druhy farieb a atramentov sa správajú inak: podľa odporúčaní chemikov dokážu reštaurátori a konzervátori zvoliť vhodné opatrenia na záchranu predmetu – či už ide o knihu, dokument, listinu, maľbu, alebo aj fotografiu.

Svojím výskumom prispievajú vedci k ochrane slovenského kultúrneho dedičstva.

Kresby

„Robili sme prieskum zhruba šesťdesiatich kresieb Slovenskej národnej galérie, ktoré boli nakreslené hnedo-sivými atramentmi. Niektoré z nich boli evidované ako kresby atramentom bister, ale zistili sme, že išlo o iný druh atramentu,“ hovorí pre Denník N Milena Reháková, chemička z STU.

Vysvetľuje, že rozdiely medzi niektorými atramentmi sú zásadné. „Pri atramente bister stačí, ak ho nevystavujete priamemu svetlu. V opačnom prípade vybledne. Ale inak papieru nijako neškodí. Naopak železogalové atramenty sú veľmi agresívne, papier rozožierajú,“ vraví vedkyňa.

„Prvé receptúry železogalového atramentu poznáme už z obdobia pred naším letopočtom. Ale intenzívne sa využíval až od stredoveku. Písalo sa ním aj v dvadsiatom storočí, ešte v roku 1950 ho priemyselne vyrábali vo Fínsku,“ povedala Reháková.

Železogalový atrament

Nevýhodou tohto atramentu je, že je veľmi kyslý a papier rozožiera. V pokročilom štádiu korózie papier úplne prederaví.

Hlavnou zložkou železogalového atramentu je prášok z dubienok. Ide o výrastky na duboch – strom ich vytvára ako obranu pred napadnutím osičkou dubovou. Vzdialene pripomínajú plod liči, veľké sú ako čerešne, na povrchu sú úplne tvrdé.

V dubienkach sa hmyz vyvíja. Výrastky obsahujú veľké množstvo trieslovín – cez rôzne chemické reakcie vytvárajú typickú čiernu farbu tohto druhu atramentu. S postupujúcim časom však atrament čiastočne bledne a hnedne.

Dubienky, tuš a tlačiarenská čerň

Keď ho ľudia v minulosti pripravovali, najprv dubienky rozdrvili na jemný prášok v mažiari, hovorí nám Reháková. „Potom ho povarili. Do roztoku z dubienok pridali prášok zo síranu železnatého. Je to nerast, volá sa aj zelená skalica, nachádza sa v prírode,“ dodala chemička.

Hmotu vylepšili arabskou gumou. „Ide o miazgu, ktorá vyteká zo stromov – pôvodom sú z Prednej Ázie. Je to väčší krík, z ktorého vyteká živica – u nás niečo podobné poznáme na čerešňových stromoch. Arabská guma tekutinu zahustila,“ vysvetľuje historický proces výroby železogalového atramentu Reháková.

Skôr ako železogalový atrament sa používal tuš. Ide o rozdrvený uhlík zmiešaný s určitým množstvom vody. „Vedel dobre vytvárať čiary. Ale keďže uhlík v čistej forme je veľmi málo reaktívny – nevytvára väzby s papierom –, tak tuš na papieri dobre nedržal a odlupoval sa,“ popisuje nevýhody tušu chemička. Dodáva, že na báze uhlíka je založená aj tlačiarenská čerň.

Cypriánov herbár

Slovenskí chemici pracovali aj na prieskume stavu Cypriánovho herbára. Knihu napísal mních Cyprián z Červeného kláštora na konci 18. storočia.

„Je zvláštna tým, že ako herbár obsahuje rastliny, ale aj písané časti. Zistili sme, že sú napísané železogalovými atramentmi. Skúmali sme stav celej knihy, nakoľko je kyslá,“ hovorí o skúsenosti s výskumom vzácnej knihy vedkyňa.

„Herbár je špecifický tým, že rastlinky sú v ňom priliepané. Ide o prírodné lepidlá, ktoré vytvárajú žlté fľaky. Rastlinky sa odlupujú. Boli tam aj prúžky textílie určené na ich upevnenie,“ dodala.

Vedci zistili, že herbár bol v pomerne dobrom stave, boli tam iba začínajúce znaky korózie. „Papier nemal vysokú kyslosť. Vzhľadom na to, že je to veľmi zložitá kniha, z ktorej vypadávajú usušené rastlinky, navrhli sme, aby bola uchovaná v predpísaných klimatických podmienkach a aby originál nebol vystavovaný,“ vraví Reháková.

Výroba papiera

Čo sa týka papiera, jeho história siaha do starovekej Číny. Vyrábať ho tam začali okolo roku 100 nášho letopočtu. „Dvanáste storočie je obdobím, keď sa znalosti o výrobe papiera dostávajú do Európy, bolo to vďaka čínskym vojnovým zajatcom,“ vraví chemička.

Papier robili zo starých handier. Boli na prírodnej báze – z ľanu, konope či bavlny. „Handry sa vyprali, roztrhali a zaliali vodou. Vzniknutá masa sa rozvláknila na veľmi jemnú zmes, vznikla takzvaná papierovina. Tú naliali na sito. List papiera vyschol, uložil sa na lis a prebytočná voda sa odstránila. Listy papiera schli na povale papierne alebo na lúke,“ popísala pre Denník N stredoveký proces výroby papiera vedkyňa.

Na našom území sa papierenské dielne objavujú v 16. storočí na východe, hlavne v Spišskej, Gemerskej, Šarišskej, Zemplínskej a Abovskej župe. Predovšetkým vďaka nemeckým obyvateľom, ktorí tam žili. Znalosti priniesli so sebou zo západnej a južnej Európy.

Pergamen, papyrus a husie brká

Pred papierom písali naši predkovia na pergamen. „Vyrobený bol z jahňacej či kozľacej kože. Čím menšie boli zvieratká, tým jemnejšia bola koža. Dokonca sa používala aj koža z nenarodených zvierat,“ vraví odborníčka z STU.

Ešte predtým sa využíval papyrus. Vyrábal sa z drene papyrusovej rastliny šachora papyrusového (Cyperus papyrus). „Rastie v Egypte, kde má vhodné podmienky na život. U nás sa tiež pestuje, ide o oveľa menšiu rastlinku. Nevýhodou papyrusu bolo, že spotreba šachora na jeho výrobu bola obrovská,“ konštatuje vedkyňa.

Najstaršie perá boli živočíšneho pôvodu, išlo o husie brká. „Pero bolo duté, na konci ho zastrihli. Keď ho namočili do atramentu, napilo sa. Savosť papiera, pergamenu či inej podložky spôsobila, že keď na ňu priložili brko, atrament začal vytekať. Prvé oceľové pierka sa vyrábali až v 17. storočí.“

Šetrné metódy

Metódy vyvinuté slovenskými chemikmi sú šetrné k papieru a neničia ho. Využívajú zariadenia, ktoré sa volajú spektrofotometre. Ide o prístroje, ktoré pracujú so svetlom. Vedcom poskytujú potrebné údaje o vlastnostiach danej látky, napríklad farby na obraze alebo atramentu v knihe.

„Pri spektrálnych metódach svietime na materiál určitým druhom žiarenia – môže to byť napríklad röntgenové, ultrafialové alebo viditeľné  žiarenie. Vzorku nepoškodíme,“ vraví Reháková. „Výsledkom je, že dostaneme takzvané spektrum. Ide o krivku, ktorá nám podáva informácie o tom, čo je v danej látke,“ doplnil kolegyňu Lukáš Gál, chemik z STU.

A ako je to po čase s farbou na obrazoch? Bledne alebo tmavne? „Vo väčšine prípadov farba tmavne. Vezmite si slávne van Goghove slnečnice. Je tam niekoľko druhov pigmentov, napríklad chrómová žltá, ktorá obsahuje okrem chrómu ešte olovo a kyslík. Keď sa dostane do mierne kyslého prostredia, môže začať reagovať s prostredím a tmavnúť, černieť a praskať,“ vysvetľuje chemička.

Digitalizácia

K trendu, aby sa všetko výhradne digitalizovalo, sa stavia kriticky. „Spolu s digitalizáciou by sme mali klásť silný dôraz aj na ‚preventívne konzervovanie‘. Ide v ňom o zabezpečenie takých podmienok, aby nedochádzalo k stratám, o ktorých vieme, že môžu nastať. Len v prípadoch, keď je stav alarmujúci, pristúpi sa k odbornému reštaurovaniu.“

Kolegyňu doplnil Gál: „Digitálne dáta sú veľmi ošemetné. Stačí silnejší magnet a stratíme ich. Sú to nuly a jednotky, a ak sa rozhádžu, nastáva problém. Ľudia majú chybný pocit, že digitálny záznam je nesmrteľný a že ak všetko zdigitalizujeme, budeme to mať naveky. Ale tak to nie je.“

Zaostávame

Technické zázemie a podporu vedeckého výskumu farebných vrstiev záznamových prostriedkov na Slovensku nepovažuje vedkyňa za ideálne. „Za okolitými krajinami zaostávame,“ vraví.

„V zahraničí existujú inštitúcie, ktoré majú špičkovo vybavené laboratóriá na výskum. U nás existuje Pamiatkový úrad SR – má oddelenie chemických laboratórií. V Martine je Integrované konzervačné a digitalizačné centrum a Slovenská národná galéria pracuje na svojom centre chemicko-technologického zabezpečenia a konzervovania. Je v štádiu budovania,“ hovorí Reháková.

„Potrebovali by sme integrované pracovisko, ktoré by sa takýmto výskumom intenzívne zaoberalo. A dávalo nápady konzervátorom a reštaurátorom, že toto sú nové trendy,“ dodáva.