Anna Zábojníková
Predseda Matice slovenskej v Srbsku Juraj Červenák je jedným z mála, kto sa Slovákov vo Vojvodine verejne zastal po incidente, keď ich v Báčskom Petrovci napadli pre zverejnenie fotografií z protestov v Srbsku. Urobil tak vo štvrtok na tlačovej konferencii v Báčskom Petrovci. Zdôraznil, že nešlo o opozičné, ale o občianske protesty a medzi protestujúcimi boli obyčajní ľudia, ktorí už neveria vládnemu režimu, podporujú študentské požiadavky a žiadajú predčasné voľby.
„Či mala skupina občanov povolenie vystaviť tých pár fotografií, to je nepodstatné,“ poznamenal Červenák. A pripomenul, že v Srbsku sa stavajú objekty bez povolenia, padajú strechy a umierajú ľudia – a nikto sa vtedy nepýta na povolenie.
Scény, keď sa bývalí predsedovia obcí idú biť s občanmi pred očami hostí zo zahraničia, sú podľa Červenáka jednoducho nepochopiteľné. Vrcholom bola podľa neho nedeľná blokáda – polícia rozostavená na moste z novosadskej strany, aby sa zabránilo vstupu do Petrovca.
„Výsledok? Hanba. Ale nie hanba Slovákov či Matice slovenskej. Hanba pre vládnucu moc, ktorá ukázala, že jej metódy patria skôr do praktík potláčania občianskych slobôd než do demokratického rámca,“ povedal Juraj Červenák.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo si Slováci v Báčskom Petrovci aj po 280 rokoch zachovali jazyk, vieru a kultúru;
- ako sa mení život v slovenskej komunite – odchodom mladých za hranice, čo má korene v hospodárskej a politickej neistote;
- čo mu prekážalo na Ficovom hodnotení situácie Slovákov v Srbsku a čo vnímal kriticky na vyjadreniach Michala Šimečku z PS;
-
čo mu prekáža na spôsobe vládnutie prezidentovej strany SNS.
Žijete priamo v Báčskom Petrovci, o ktorom ste na štvrtkovej tlačovke povedali, že sa po udalostiach z minulého víkendu dostal na mapu sveta. Naznačujete tak, že sa ako Slováci vo Vojvodine cítite prehliadaní?
Žijem v desať kilometrov vzdialených Hložanoch, ktoré patria do Báčskeho Petrovca, kde som bol deväť rokov primátorom, poznám to tam. Pred 280 rokmi moji predkovia prišli do Petrovca a v roku 1892 sa presunuli do Hložian. Myslím si, že o nás vo svete nevedia. Vedeli by, ale je zložitá svetová situácia, videli sme to na samite Trumpa a Putina. Na svete sú iné problémy ako slávnosti v Báčskom Petrovci. V dnešnom svete je však negatívna udalosť dôležitejšia než pozitívna a táto udalosť v Báčskom Petrovci bola jedinou negatívnou udalosťou na Slovenských národných slávnostiach. Takže teraz v úvodzovkách o nej počuli aj ľudia v Berlíne, Štokholme či Paríži. Štokholm som na tlačovke spomenul, pretože tam žije moja dcéra.
Báčsky Petrovec a Slováci
Najmenšie mesto v srbskej Vojvodine, v ktorom tvoria Slováci väčšinu. Do tejto oblasti sa začali sťahovať od roku 1745. Ďalšie obce so slovenskou menšinou sú Hložany, Kulpín a Maglić. Báčsky Petrovec a Hložany sú výrazne slovenské, v Petrovci je aj slovenské gymnázium. V Kulpíne majú Slováci takisto výraznú väčšinu. Maglić najprv osídlili Nemci a po druhej svetovej vojne prisťahovalci a usadlíci z rôznych kútov Juhoslávie.
V Báčskom Petrovci je absolútna väčšina Slovákov, veľa ich žije aj v okolitých obciach. No v porovnaní s 80. rokmi je ich o polovicu menej. Čím to je?
Báčsky Petrovec je jediná samospráva, kde sú vo väčšine. Ale aj tu ubudlo veľa ľudí – keď som bol v rokoch 1991 až 2000 primátorom, mali sme viac ako 15-tisíc obyvateľov, teraz je ich 11-tisíc (aj so štyrmi obcami, ktoré patria do Báčskeho Petrovca – pozn. red.).
Naši predkovia sem pred 280 rokmi prišli za lepším životom. Súviselo to aj s vierou, my sme evanjelici a vtedy Mária Terézia povedala, že v monarchii budeme môcť žiť, ale išli sme za lepším životom sem na juh Uhorska. Prišli sme zo severu a z juhu, neodišli sme z krajiny. Ale teraz naše deti, napríklad moja dcéra, vnuci, odchádzajú za lepším životom. Je to kraj prekrásny, táto Báčka, kde žijeme, tu je najúrodnejšia pôda na svete. Poľnohospodárstvo by malo prekvitať, ľahšie sa voľakedy žilo. Dá sa tu aj teraz žiť, ale inde je lepšie. Aj na Slovensku máte problém, že ľudia odchádzajú za lepším životom. Taká je doba. Mladí odchádzajú, tí, ktorí od nás odídu na Slovensko študovať, sa už nevracajú. Dôvodom je aj politická situácia, stále cítiť neistotu, stále hrozí, že sa niečo udeje. Niečo, čo by sa nemalo.
Spomenuli ste, že Slováci na Dolnú zem prichádzali v prvej polovici 18. storočia najmä za lepšími životnými podmienkami. Odvtedy prešlo 280 rokov a Slováci nestratili svoju reč, identitu ani kultúru. Ako je to možné?
To sa dá len ťažko úplne vysvetliť – je to niečo jedinečné. Keď sa Slovák vysťahuje do
