Timothy Snyder
Autor je americký historik
Keďže v pondelok cestujú do Washingtonu na diskusie o ukončení nezákonnej ruskej agresívnej vojny ukrajinskí i európski lídri, Američania by mali mať na pamäti desať zásad vyjednávania.
1.
Mali by sme si byť vedomí svojho informačného deficitu. Američania majú tendenciu myslieť si, že vedia všetko. To nikdy nie je pravda a takéto presvedčenie je zvlášť škodlivé, keď nie sú účastníkmi hroznej vojny. Ukrajinci aj Rusi vedia veci, ktoré my buď nevieme, alebo na ne máme tendenciu zabúdať, pričom Rusi vedia našu nevedomosť využívať. Napríklad Američanov vycvičili tak, aby hovoril o „štyroch oblastiach“, akoby vojna prebiehala iba v štyroch ukrajinských regiónoch. Počet regiónov, ktoré sú v súčasnosti okupované alebo ohrozené, je však sedem. Hlavným vojnovým cieľom Ruska je zničiť ukrajinskú suverenitu ako takú. A, samozrejme, akékoľvek záväzky uložené Rusku sa musia týkať celej Ukrajiny a celého Ruska. Keď Ukrajinci a Európania poukazujú na takéto veci, je dôležité, aby ich Američania počúvali a nie aby boli podráždení. Ak dovolíme, aby sa náš informačný deficit stal ruskou zbraňou, budeme ako vyjednávači nespravodliví a neefektívni.
2.
Nezainteresovaní ľudia by si mali byť vedomí aj svojho emocionálneho deficitu. Skutočnosť, že Američania uprednostňujú koniec vojny, neznamená, že poznajú emócie, ktoré vojnu umožnili. Vladimir Putin vedie vojnu, ktorú si zvolil on sám. Záleží mu na nej, chce, aby si ho pamätali ako veľkého imperiálneho vodcu, ako Katarínu Veľkú, ako niekoho, kto ruské územie zväčšil. Pre nesmierne bohatého muža bez politických rivalov je táto posmrtná stávka všetkým, na čom mu ešte záleží. Vojna je oligarchickým projektom, hľadaním jeho osobnej nesmrteľnosti. Putin do nej zapojil svojich ľudí prostredníctvom propagandy a peňazí pre regrútov, ale organická podpora ruskej verejnosti pre vojnu bola malá. Aby Američania prinútili Putina rokovať, musia pochopiť, odkiaľ vyviera, a vytvoriť situáciu, v ktorej sa bude ruský prezident obávať, že si ho nebudú pamätať ako muža, ktorý Rusko zväčšil, ale ako toho, kto spôsobil jeho rozpad. Jediný spôsob, ako ho k tomu priviesť, je zaviesť opatrenia, ktoré Ukrajine uľahčia víťazstvo, ako sú ďalšie sankcie, sekundárne sankcie, využívanie zaistených ruských aktív a dodávky zbraní Ukrajine. Naopak, Ukrajinci bojujú z nutnosti. Bojujú o svoj život a o spôsob života. My takýto jazyk používame tak často, že ho trivializujeme alebo z neho robíme filmovú verziu, a preto si možno nevšímame skutočnú existenčnú situáciu, aj keď ju máme priamo pred očami. Na rozdiel od Kremľa na Ukrajine nehrajú oligarchické rozmary žiadnu rolu. Na rozdiel od Putina ukrajinský prezident Zelenskyj nebojuje z vlastnej vôle. Zvolili ho v slobodných voľbách a on robí to, čo od neho jeho ľud očakáva. Keďže Ukrajincov napadili Rusi a sú stále vystavení ruskej vražednej kampani, masovému mučeniu a únosom detí, nemôžu prestať bojovať len preto, že ich o to niekto požiada alebo im to prikáže. Platí to o to viac, že Rusko porušilo každú jednu relevantnú dohodu, ktorú kedy s Ukrajinou uzavrelo. Vyplniť emocionálny deficit znamená pochopiť, že mier pre Ukrajincov musí znamenať viac než len uistenia z Moskvy, že Rusko už nezaútočí (napokon, to sa stalo už viackrát, no Rusi to vždy porušili), ani naše uistenia, že nabudúce pomôžeme (to sme urobili v roku 1994, keď sa Ukrajina vzdala svojich jadrových zbraní, no keď prišiel čas splniť sľub, neznamenalo to nič). Ukrajinci chcú vstúpiť do NATO, pretože to je zmysluplná bezpečnostná záruka. Rusko totiž útočí na krajiny, ktoré nie sú členmi NATO, no neútočí na tie, ktoré sú jeho členmi.
