Je normálne, že deti v MHD plačú. Pohoršovať by sme sa mali nad niečím úplne iným

Praha, augustový ranný zhon. Na zastávke neochotne nastupujem do rozpáleného autobusu cestou na pravidelnú redakčnú poradu. Je pondelok, a tak neprekvapuje, že nie som sama: pripájam sa k davu ľudí, ktorí sa ponáhľajú do práce, do ordinácií a na úrady.

Sedadlá sú obsadené, okrem iných spolucestujúcich sú tu aj rodičia s kočíkmi. My ostatní sme nútení sa na zvyšnej ploche natlačiť na seba.

Postavím sa teda do zadnej polovice vozidla, bezmyšlienkovito vyťahujem telefón a čítam ranné správy.

Po niekoľkých minútach sa z jedného z kočíkov ozve hlasný plač zhruba dvojročného chlapca. V detskej frustrácii, ktorej presný zdroj v tej chvíli pozná asi len on sám, zatína pästičky, kope nohami a postupne červenie. Plač prechádza do prenikavého kriku, ktorý sa s každým nadýchnutím stupňuje.

Zvyšní cestujúci sa otáčajú. Chlapcova mama sa snaží syna utešovať. Hladká ho po hlave, šepká mu, ale upokojujúce taktiky na chlapca nezaberajú a z jej výrazu vidno, že aj ju rýchlo opúšťa pokoj.

Skúšam jej venovať čo najchápavejší úsmev, ale myslím si, že ho nevníma. Svojich starostí má, pochopiteľne, dosť. „Tak radšej vystúpime,“ šepká odovzdane.

Žena na sedadle neďaleko mňa začne