Autor je britský novinár a spisovateľ
Pamätáte si na Góu? Posledný fragment indickej časti portugalského impéria bol anektovaný po krátkej vojenskej operácii v roku 1961. Len málo ľudí vtedy vznieslo čo i len symbolický protest proti takejto surovej mocenskej politike. Portugalci Góu získali silou v roku 1510 a rovnakým spôsobom ju aj stratili. Nám v Británii oveľa viac záležalo na tom, aby sme zostali priateľmi s novou Indiou, než na zranenom egu tvrdohlavého fašistu, ktorý vtedy v Lisabone vládol.
Dnes keď Ukrajina čelí vyhliadke na výmenu svojho územia za (údajnú) mierovú dohodu, epizóda s Góou poslúži na zdôraznenie krehkosti pravidla (zakotveného v Charte OSN, odsek 2.4), že hranice nemožno meniť silou. Už od úsvitu dnešného údajne žiarivého nového sveta v roku 1945 sa podobné zmeny dejú príliš často, dokonca aj v údajne supercivilizovanej Európe dodržiavajúcej zákony. Pozrite sa na Cyprus, ktorý je od tureckej invázie v roku 1974 stále rozdelený, na Arménsko a Azerbajdžan, prípadne na bývalú Juhosláviu. Nakoniec je to politika, na ktorej záleží. Nakoľko vám záleží na víťazoch a porazených? Koho v prvom rade obviňujete z tohto sporu? Bude vôbec užitočné sťažovať sa? Všetko ostatné sú len slová.
Rôzni sofisti dokážu rozlišovať medzi uznaním nezákonne vytýčených hraníc „de iure“ a „de facto“. Ako však tento týždeň poznamenali v článku pre Financial Times ministri zahraničných vecí, pre dotknutých ľudí je to len slabá útecha. Kęstutis Budrys (Litva), Baiba Braže (Lotyšsko) a Margus Tsahkna (Estónsko) napísali, že pre šesť miliónov pobaltských občanov, ktorí prežili sovietsku okupáciu po roku 1940, „medzinárodné právne nuansy neponúkali žiadnu ochranu pred každodennou hrôzou“.
Edward Lucas



























