Zlyhávanie štátu prináša svoje kyslé ovocie

Súd s výtvarníkmi Petrom Kalmusom a Ľubošom Lorenzom priniesol do priestoru slovenskej demokracie niekoľko pozoruhodných tém. Predovšetkým zviditeľnil skutok dvoch výtvarníkov – obaja pomaľovali bustu Vasila Biľaka v jeho rodnej obci červenou farbou a opatrili ju nápisom „sviňa“.

Spor, ktorý sa ťahal niekoľko mesiacov, bol o tom, že výtvarníci vandalským spôsobom poškodili „cudziu vec“. Majitelia busty a iniciátori jej osadenia, Komunistická strana Slovenska, sa na súde vo Svidníku spolu s prokurátorom domáhali odsúdenia výtvarníkov a požadovali trest odňatia slobody s podmienečným odkladom v strednej hodnote jeho stupnice. Súd na treťom rokovaní žalobcom nevyhovel a skutok označil za priestupok s návrhom na priestupkové konanie.

Stručné fakty nám podávajú veľavravnú výpoveď o stave našej spoločnosti po viac ako dvadsaťpäťročnom budovaní jej demokratického charakteru.

Hrdosť na slávneho rodáka

V prvom rade sa ukázalo, že budovanie pamätníkov protagonistom totalitných režimov sa u nás začalo považovať za normu. Hrdosť na rodáka je natoľko silné ópium, že dokáže zacloniť jeho poklesky, zlyhania, omyly, dokáže odpustiť či prehliadnuť aj jeho členstvo vo fašistických či komunistických stranách, dokáže prižmúriť oči nad jeho priamym podielom na zločineckých rozhodnutiach týchto strán. Ukazuje sa, že hrdosť na rodáka možno povýšiť nad hodnoty civilizovaného sveta, pretože táto hrdosť je akoby sama osebe hodnotou, ktorá poráža všetko naokolo.

Uvzatosť, s akou si ju pestujú ctitelia rodákov, najmä úplná ignorácia zlyhaní uctievaných osobností nás privádza k záveru, že práve toto rodáctvo ako slepá hodnota môže byť rovnako nebezpečné ako každé totalitné myslenie.

Gustáv Husák a Vasil Biľak sú toho dobrým príkladom. Husák bol protagonistom násilného zvratu od demokratizácie ku komunistickej normalizácii a strážcom brežnevovského modelu socializmu. Biľak bol nemenný, oddaný stalinista a reprezentant tvrdej komunistickej línie od päťdesiatych rokov až do novembra 1989. Pamätná doska Husákovi v jeho rodnej Dúbravke zatiaľ pre protesty verejnosti neprešla, čo však neznamená, že pokusy o jej inštaláciu sa nadobro skončili.

V Biľakovom rodisku, v Krajnej Bystrej, si pomník vyžiadala väčšina občanov, viac ako 180 signatárov žiadosti a Komunistická strana Slovenska priložila ruku k dielu. Na pamätnej doske sa píše, že rodák a „čelný funkcionár Komunistickej strany Československa“, Vasiľ Biľak, sa zaslúžil o rozvoj východného Slovenska.

My však vieme, že Biľak ako popredný reprezentant režimu sa v skutočnosti zaslúžil o úpadok celého Československa, ktorý sa nedá vyvážiť prelobovanými miestnymi náplasťami. Navyše pri pokuse demokratizovať spoločnosť bol jedným z pozývateľov okupačných vojsk a tam jeho zásluhy priniesli tragické následky. V priebehu prvých dní okupácie zahynulo viac ako sto nevinných ľudí.

Komunisti a totalita

Komunistická strana na Slovensku dnes nie je zvlášť nebezpečná. Ústami jej podpredsedu Jalala Sulejmana môžeme konštatovať, že ambiciózni komunisti sú už dávno aktívni v iných stranách. Prirodzene, veď kedysi tvorili desať percent populácie. Potom nečakane zbavení moci rýchlo hľadali novú agendu s vplyvom a mocou a dnes operujú v celom politickom spektre.

Súčasní komunisti predstavujú skôr naivistov presvedčených o tom, že k sociálnej spravodlivosti možno dôjsť cez učenie zločinného Lenina a jeho ideológa Marxa. Jedno historické poučenie o slepej uličke marxistickej ideológie im nestačilo a hľadajú spôsob, ako sa vrátiť do starých čias. Zatiaľ bez zjavného úspechu.

Treba pripomenúť, že komunistom nikdy nešlo o sociálnu spravodlivosť. Po rokoch ich brutálnej, neskôr mäkšej diktatúry naozaj vytvorili spoločnosť sociálnej rovnosti. Zahŕňala v sebe všeobecnú chudobu pracujúcej triedy a relatívne bohatú, predovšetkým však všemocnú a nedotknuteľnú vládnucu oligarchiu. Obe sociálne skupiny mali dôvody na nespokojnosť. Napríklad ambicióznejšia vrstva uvrhnutá do sociálnej, ale aj duchovnej chudoby mala len minimálnu šancu na svoj rozvoj a bez formálneho členstva v strane skôr žiadnu.

Aj vládnuca oligarchia bola nespokojná. Po čase jej členovia sami cítili, že ich vlastná ideológia rovnostárstva, ktorá im pomohla ku kariére, ich zrazu obmedzuje. Ideologizovaná skromnosť im bránila okázalo užívať svoj nahonobený majetok v plnej paráde. Bránila im aj bezuzdne bohatnúť, hoci na to mali veľké predpoklady, a práve toto chodenie okolo bohatstva bez možnosti naň siahnuť bolo pre nich frustrujúce.

Preto sa po zmene režimu, v demokratickej tolerancii a umiernenosti začali aktivizovať najmä komunisti a dychtivo budovali režim vlády oligarchie. Splnil sa tak sen najmocnejších komunistických oligarchov – k neobmedzenej moci pribudol neobmedzený majetok, vplyv a beztrestnosť.

Tak ako boli v komunizme krytí štvrtým článkom ústavy, tak sú dnes krytí korupciou prerastenou skrz naskrz celým systémom. Dodajme, že neplatí rovnosť „komunista rovná sa oligarcha“, zato rovnosť „oligarcha rovná sa bývalý komunista“ je temer stopercentná.

Negatívne totalitné vzory

Dnešní komunisti ostali bez karieristov a diktátorov, zotrvali im len naivní veriaci marxisti. Kritizujú nezamestnanosť, korupciu, vplyv oligarchie, hospodársky úpadok regiónov. Potiaľ je ich kritika správna. Horšie je, že komunistický podiel viny na devastácii spoločnosti nepripúšťajú a dožadujú sa druhej šance.

V blahosklonnej demokracii si to môžu dovoliť. Tolerancie sa však dožadujú s Leninom, jedným z najbrutálnejších likvidátorov tolerancie, na prsiach. Oháňajú sa Marxom a pred nevšímavou verejnosťou zatajujú jeho manifest, takpovediac pravdu o pláne na likvidáciu civilizovanej spoločnosti. To už správne nie je a nevšímavosť voči tejto ideológii môže priniesť mnohé sklamania.

Tie isté choroby spoločnosti, od nezamestnanosti po vplyv oligarchov, kritizujú aj neonacisti. Čím horšie v spoločnosti, tým viac hlasov pre nich. Prirodzene, aj ich ideológia musí stáť aj na pozitívnom vzore, nielen na odmietaní chýb súčasnosti. Ideálom je pre nich Tisov štát a aj on sám. Spoliehajú sa na našu tradične krátku pamäť, do ktorej sa ľahko dajú vdýchnuť rôzne, aj satanské predstavy o žiarivej budúcnosti. Lenže Tiso nie je pozitívny vzor a úsilie, s akým sa ho snažia do tejto podoby vtesnať niektorí mladší historici spolu s neonacistami, je zvrátenou snahou, ktorá v civilizovanom svete neobstojí.

Kto však hovorí o tom, že neonacistom ide o budovanie civilizovaného sveta? Opierajú sa o národ, cirkev a sociálnu spravodlivosť. O národe však vedia pramálo a o kresťanstve temer nič. Napokon načo im to je, ak chcú budovať spoločnosť vodcov a tých ostatných?

Máme tu ešte katolícku cirkev, ktorá sa v marci tohto roka spolu so Židovskou náboženskou obcou prostredníctvom spoločného vyhlásenia ozvala proti rasizmu a xenofóbii. Bol to veľmi užitočný a potrebný krok.

Napriek tomu treba poznamenať, že úsilie katolíckej cirkvi vstúpiť do ďalšieho tisícročia by malo byť jasnejšie a razantnejšie. Tak, aby žiadnym neonacistom, terajším ani budúcim, nenapadlo spájať vieru, cirkev a totalitné záujmy do jednej ideológie.

Dobré ráno, obecenstvo

Výtvarníci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz pomaľovali bustu Biľaka, krvavého Pješčaka aj Tisove pamätníky. Tak trocha šokovali, prekvapili, urobili rozruch. Upozornili na to, že treba urobiť rázny koniec plazivému návratu oboch totalít. Driemajúcej spoločnosti drsným spôsobom zrátali jej nevšímavosť pomýlenú s toleranciou.

Apropo, zvlášť pozoruhodná je naša tolerancia ku komunizmu, a to nielen z čias jej neblahého pôsobenia. Znepokojujúca je aj tolerancia k zločinom komunistov, ktorých sa škandalóznym spôsobom dopúšťali po roku 1989, no úsilie ich vyšetriť doposiaľ neprelomila žiadna parlamentná väčšina. Je to svedectvo, že päťstotisíc bývalých komunistov je tu prítomných stále, buď ako osoby, alebo ako ich genetický kód.

Po protestoch výtvarníkov štátne zložky ostali na rozpakoch, pričom štát mal prvý eliminovať prejavy sympatií k nacizmu a komunizmu. Štát však výtvarníkov postavil pred súd, pričom súd s komunizmom a neonacizmom sa zatiaľ nekoná. Zatiaľ sa čaká. Chcem veriť, že sa nečaká na čas, keď hnedým alebo červeným narastú vyššie hrebienky. Lebo očividne – najmä hnedí – získavajú čoraz viac prívržencov.

Nepredpokladám, že pre ich ideológiu, ale skôr preto, že vládna moc si pramálo všíma problémy, na ktorých obidve totalitné ideológie bez námahy zbierajú politické body. Vystačia si s kritikou praktík priskoro zabudnutých komunistov a taktiež s mľandravosťou štátu. Vedia, že štát postkomunistov vie byť veľmi efektívny pri šikane občanov za drobné priestupky a na druhej strane neuveriteľne blahosklonný pri megakauzách či pri pôsobení neonacistických zoskupení.

Takže nech je vnímané konanie výtvarníkov akokoľvek, jedno poslanie ich činov je nepopierateľné – je to budíček aj štátnym orgánom, ale najmä voličom ďaleko po hodine trinástej.