Pri pomočovaní dieťa cíti takú hanbu, že chce opustiť vlastné telo, zažil som to, hovorí sociálny pracovník Milan Daniel

Ak neodpovedal na položenú otázku, dostal úder palicou. Vychovávateľky ho bili aj za pomočovanie sa, odvrávanie či porušenie akéhokoľvek pravidla. „Staršie deti sa často zabávali na tom, že nám do stredu izby hodili kus chleba a nútili nás biť sa medzi sebou. Bili nás, aj keď sme im nepriniesli jedlo, nevyprali veci alebo keď sme ich nechceli masírovať,“ opisuje Milan Daniel detstvo v detskom domove.

Po odchode z domova najskôr prespával na ulici. Vďaka odhodlaniu sa mu podarilo nájsť si prácu, vyštudovať sociálnu prácu a rozbehnúť sľubnú kariéru. „Chcel som byť bohatý. No zároveň ma veľmi zaujímalo, prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú. Chcel som na to prísť. Vždy ma to ťahalo do sociálnej sféry,“ opisuje.

Namiesto napĺňania osobných ambícií si postupne osvojil sedem detí. Založil občianske združenie miniBodka a viac ako 30 rokov pomáha deťom v núdzi. „To, čo je prežité, deťom nik nemôže vziať. Cez dobré zážitky si liečia traumy a vnútorné boliestky z týrania a zanedbávania. Je to najrýchlejšia a najlepšia neinvazívna metóda liečenia detských duší.“

Aká je vaša prvá spomienka na detstvo?

Veľa si toho z raného detstva nepamätám, no spomínam si na vôňu domova.

Ako to u vás doma voňalo?

V lete u nás vždy voňali bylinky. Pamätám si aj vôňu domáceho chleba a posúchov, ktoré pekávali mamka a babka. Spomínam si aj na starkého a na to, ako ma vozieval na motorke, starej tristopäťdesiatke. Bol správca lesov. Vždy, keď išiel sám alebo s mojím otcom do lesa, chcel som ísť s ním. Zobral ma len vtedy, keď som sa priviazal k motorke.

Prečo vás nechcel brávať so sebou?

Lebo som nikdy nechcel sedieť v smere jazdy. Bol som malý, cez starkého som dobre nevidel, a tak som sa počas jazdy zakaždým otočil opačne. Vždy sa na mňa poriadne naštval. Bol zarytý Maďar, ja som zas po maďarsky dobre nevedel, takže mohol nadávať koľko chcel, nerozumel som mu. Vždy som mu nakoniec sľúbil, že sa na sedadle viac neotočím. Samozrejme, situácia sa opakovala znovu a znovu. Raz zaviazal na sedačku popruhy a urobil mi z nich akýsi pás. Keďže som bol chudý, vždy som sa z neho vyvliekol, otočil sa v protismere jazdy a zaviazal som sa naspäť. Nikdy sa mi nič nestalo, iba jediný raz ma do hlavy počas jazdy udrelo náradie, ktoré sme brali so sebou, a v nízkej rýchlosti som sa z motorky vysypal.

Spomínate si na svojich rodičov?

Mamina bola učiteľka, ocina si pamätám ako tvrďasa. Rodičia, moja sestra, brat-dvojča a ja sme bývali v dvojgeneračnom dome so starými rodičmi. Starkí tvorili geniálny pár. Boli spolu od škôlky. Starký volal starkú striga, tá ho mlátila metlou vždy, keď nepriniesol z obchodu chleba alebo ho musela ísť ťahať z krčmy.

Pamätáte si na okolnosti dopravnej nehody, pri ktorej vaši rodičia prišli o život?

Išli sme z neďalekej dediny domov do Nových Zámkov. Otec deťom kázal ísť do auta, tak sme si posadali dozadu. Súrodenci a ja sme vždy poslúchli hneď, ako otec zavelil. Rodičia sa vtedy hádali, čo sa nezvyklo stávať. Mamina obvykle držala veci pokope, otec ju takmer vždy poslúchol. Vtedy si však nedal povedať. Možno aj preto, že pred krčmou stálo veľa chlapov, rolu asi zohralo ego.

Otec šoféroval, išiel rýchlo. Na tú dobu a navyše v starom aute bola deväťdesiatka vysoká rýchlosť. Popri ceste boli drevené elektrické stĺpy, otec do jedného z nich narazil a stĺp spadol na naše auto. My s bratom sme