Strach je znesiteľnejší, keď sa máme o koho oprieť (Víkend bez politiky)

Prečo je sledovanie strašidelných filmov pre niekoho príjemnou zábavou, u iného môže vyvolať nočné mory a niekomu môže spôsobiť dlhodobú emocionálnu traumu?

Podľa psychoterapeuta Martina Podolana má každý z nás inú „pôdu“, na ktorú strach padne – u niekoho sa udrží len chvíľu, u iného zapustí korene. „Väčšina divákov po Čeľustiach zažila krátky šok, ktorý rýchlo vyprchal, menšia časť si odniesla dlhšie obavy – a len málokto skutočnú fóbiu. Tá sa objavila tam, kde sa spojila genetická citlivosť, zlé skúsenosti či traumy,“ vysvetľuje psychoterapeut v rozhovore.

Sám si pritom spomína na to, ako tento film videl ako malý chlapec v trnavskom amfiteátri. Blízkosť a nadhľad otca mu pomohli neutiecť. „Ten zážitok ma naučil niečo dôležité – že strach je znesiteľnejší, keď máme pri sebe niekoho, kto je pre nás symbolom ochrany a vie iracionálny strach zároveň odľahčiť.“

Dlhodobý stres prežíval počas nakrúcania Čeľustí aj režisér Steven Spielberg. Dôvodom nebol strach, ale neustále napätie, ktorému čelil. Hrozilo dokonca, že svoj film ani nedokončí.

Zoran Boškovič sa pozrel bližšie na okolnosti vzniku kultového trileru, ale aj na to, ako ho v 70. rokoch prijali v Československu. „Vtedajšie správy hovorili o tom, že keď mal premiéru Pacho, hybský zbojník na Letnom filmovom festivale pracujúcich, porazil v návštevnosti práve Čeľuste,“ povedal mu filmový teoretik Juraj Malíček. Ešte počas komunizmu sa však Čeľuste viackrát vrátili do kín a stali sa tak druhým najpopulárnejším americkým filmom v Československu.

Viete si predstaviť, že by ste strávili rok v Antarktíde – úplne odrezaní od sveta a svojich blízkych? Geofyzik Jozef Müller o tom ako vedec roky sníval a aktuálne je už niekoľko mesiacov členom tímu, ktorý v rámci nemeckých antarktických expedícií prezimováva na výskumnej stanici. „Často sa pozastavím nad tým, že sa pozerám na niečo, čo som nikdy predtým nevidel a čo väčšina ľudí nikdy v živote nezažije na vlastnej koži. Keď sa vrátim, tak mi na to ostanú spomienky do konca života, ale myslím, že časom mi to celé aj tak bude pripadať surreálne,“ hovorí v rozhovore.

Spomienky mu zostanú napríklad na tučniaky, ktoré môže takmer každý deň pozorovať. „Vidieť v prirodzenom prostredí celú kolóniu je skvelý zážitok. Sú to dosť spoločenské zvieratá a ich kolónia nie je len nejaké zoskupenie tučniakov, ale prirovnal by som to k mravenisku alebo kŕdľu vtákov. Všetko, čo v kolónii robia, má totiž svoju logiku,“ vraví.

Podcast

Neurobiologička Dominika Fričová skúma, ako sa mozog mení v rôznych fázach života a čo preň môžeme robiť, aby zostal v dobrej kondícii. V podcaste Kataríny Strýčkovej V ženskom rode vysvetľuje, že mužský mozog sa neodlišuje od ženského a že väčšie rozdiely možno nájsť v rámci jedného pohlavia.

Na Dominike Fričovej je fascinujúce aj to, že nemá problém pustiť čitateľov a čitateľky aj do svojho súkromia. Napríklad v minulosti nám porozprávala o tom, prečo si dala zmraziť vajíčka.

Aj v rozhovore s Katarínou Strýčkovou vysvetľuje niektoré zložité veci o fungovaní mozgu na vlastnom príklade. „Ja osobne PMS mám a je to hrozné – bez analgetík som vtedy nefunkčná. Keď som si predstavila, že by som mala byť štyri dni z mesiaca nefunkčná, povedala som si, že si radšej tú tabletku dám. Hľadala som teda ten typ analgetík, ktorý je pre mňa najlepší,“ hovorí.

„Ľudia nemajú zamknuté brány“

Ak ste boli v kine na Duchoňovi, možno ste sa aj vy znova pousmiali nad idylickým obrazom slovenského vidieka vykresleným v jeho slávnej piesni: „V dolinách; ľudia nemajú zamknuté brány. Majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek.“ Mne to pripomenulo jeden z najúspešnejších textov z našej rubriky Bývanie, v ktorom Natália Žáková hľadala odpoveď na otázku, prečo okolo domov vyrastajú vysoké betónové ploty. „Najmä manželka sa teší, že na ňu nik nepozerá, keď len tak vybehne do záhrady. Hovorí sa, že dobré ploty robia dobrých susedov,“ povedal jej vtedy jeden z respondentov.

Kultúrny tip

Jana Močková mala možnosť pozrieť si v predstihu nový film Terezy Nvotovej Otec a už pri čítaní jej recenzie môžete mať z tohto príbehu inšpirovaného skutočnosťou zimomriavky. Film mal premiéru na festivale v Benátkach a do kín príde 10. septembra. „Možno ho nebudete chcieť vidieť, ale mali by ste,“ píše Jana.

„Dotýka sa niečoho hlbšieho, univerzálneho. Hovorí o celej škále extrémnych emócií, ktoré vznikajú v extrémnych situáciách. Ukazuje tvár tragédie, ktorú zväčša nevidno – ak máte to šťastie, že práve nie ste jej priamym účastníkom.“