Čo majú Nemcom povedať leniví Slováci?

Nedávno si ku mne na spoločenskej udalosti prisadol Nemec, generálny riaditeľ veľkej, ale naozaj veľkej továrne na východnom Slovensku. Bola sobota večer, obaja sme mali v sebe zopár deci. Najprv začal riešiť to, ako sa politici o nich zaujímajú len vtedy, keď sa začne písať o odchode do Rumunska. Ťažko namietať. Postupne, ako sa uvoľnil, však spustil tirádu o lenivých slovenských zamestnancoch a ako nám Nemci platia diaľnice a my si to ani nevážime.

Nadýchol som sa, nadýchol som sa ešte raz a rozmýšľal, ako mu odpovedať. Spomenul som si na iného muža, ktorého poznám dlhé roky. Pochádza z takej chudoby, akú si 90 percent Slovákov nevie ani predstaviť. Vďaka prirodzenej inteligencii, tvrdej práci, ale aj zopár ľuďom, čo mu pomohli, je zo svojej rodiny nielen prvý, kto zmaturoval, ale aj prvý, čo si urobil vysokú školu, a to ešte v časoch, keď to bola elitná záležitosť. Zobral si krásnu, inteligentnú a milú ženu a stal sa niekoľkonásobným otcom.

Jeho happy end sa však tak úplne nekonal. Rodina jeho manželky ho prijala, ale nie ako úplne rovného. Jeho pôvod ani povolanie im nevoňali. Niečo podobné zažil občas aj v práci. Keď dnes hodnotí svoj život, málo hovorí o tom, aký obrovský úspech sa mu podaril. Väčšinou soptí nad všetkými nespravodlivosťami a príkoriami, ktorými ho život obdaril.

Slovensko nie je za vodou, ani zďaleka. V mnohom nás najťažšie ešte len čaká, lebo na dánsky právny štát ani nemeckú ekonomiku už recepty rovnej dane a zverejňovania zmlúv nebudú stačiť. No na to, kde sme začínali, sme sa veľmi pohli. Aj keď je to dnes veľmi módne, nemusíme sa do krvi bičovať, ale rovnako by sme si nemali pestovať komplex ukrivdenosti voči Západu, ktorý sa zrazu stáva takmer rovnakou módou. Nie kvôli nim, ale kvôli sebe samým. Napokon, podobné tirády o zamestnancoch som počul aj od desiatok slovenských manažérov a nikdy som nemal problém pokojne a priateľsky im vysvetliť, v čom vyzerá svet trochu inak z bavoráka a trochu inak zo škodovky.

A tak som generálnemu riaditeľovi povedal, že v demokracii majú zamestnanci rovnaké právo ako všade na svete organizovať sa a bojovať za svoje záujmy. Dal som mu však svoje telefónne číslo pre prípad, že by som mu mohol pomôcť v niečom inom. Aj bez rečí o odchode do Rumunska.