Quo vadis, domine Fico?

Čím ďalej, tým je zrejmejšie, že Európska únia v súčasnej podobe už dlho nevydrží. Niet sa čomu diviť – základné pravidlá Únie sa formulovali v inom období, s inými predstavami. Od Montánnej únie po Jednotný európsky akt vypracovaný v Bruseli uplynulo tridsaťpäť rokov (1951 – 1986). V začiatkoch ešte vážne vo svete hrozila vojna; podpis v Luxemburgu sa uskutočnil už za čias konsolidovanej studenej vojny.

Ekonomika Západu vtedy stála na pevných nohách. Liberálna demokracia bola v plnom rozkvete. A na druhej strane socialistický tábor – stagnujúci, ale zdanlivo stabilný.

Potom prišiel rok 1989 a zo strany lídrov Únie padlo rozhodnutie o jej rozšírení. Východoeurópskym spoločenstvám však zabralo pätnásť rokov, kým prebudovali svoj politický systém, legislatívu a ekonomiku tak, aby to vyhovovalo požiadavkám Západu.

Ešte si pamätám, že vtedy nebolo východoeurópskeho politika, ktorý by protestoval proti tomu, že Západ má isté požiadavky. Skôr sa pretekali o titul najlepšieho žiaka. Vtedy by ešte nikomu nenapadlo, že práve títo dobrí žiaci raz spochybnia základy liberálnej demokracie.

Po roku 2000 však zaklopali na dvere ekonomické problémy. Na Blízkom východe vypukali vojny, vznikol Islamský štát a prúd utečencov sa vydal smerom k Európe.

Pravičiarski autoritárski politici sa nazdávali, že Únia nie je schopná tieto problémy riešiť, stvorili teda takzvaný iliberálny štátny kapitalizmus. A odvtedy, bohužiaľ, neustále vzrastá popularita systémov vedených Putinom, Orbánom, Erdoğanom a Kaczyńským.

Autokratický vodca získa kontrolu nad médiami, postaví sa Európskej únii a iným medzinárodným organizáciám. Nesúhlasí s globalizáciou a s voľným obchodom; myslieť dokáže výlučne v rámci národného štátu.

V tejto situácii Európska únia nemá na výber: ak chce prežiť, musí sa redefinovať, musí si znova určiť rebríček hodnôt a filozofiu. Štáty, ktoré nebudú ochotné akceptovať túto spolupracujúcu, transnacionálnu Európu, nemajú v Únii čo hľadať.

Slovensko tiež došlo k rázcestiu. Fico však nie je Putinom a zatiaľ ani Erdoğanom, ale k Orbánovi už nemá ďaleko. K Európe však čoraz ďalej. Čo najviac ľudí by ho malo varovať, nech sa otočí! Alebo nech ide ďalej sám.