Denník N

Ľudia si to nemýlia, nacizmus je fašizmus

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na stránkach Denníka N vyšiel rozhovor Karla Sudora s historikom Pavlom Makynom. Tvrdí v ňom, že fašizmus a nacizmus sú dva odlišné politické smery. Nie je to pravda.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora Historyweb.sk

Diskusia o tom, či sú nacizmus a fašizmus rovnaké, prebehla v západnej historiografii koncom 70. a začiatkom 80. rokov. U nás však stále mnoho historikov nemá jasno. V roku 1979 prišiel americký historik Gilbert Allardyce s textom, v ktorom tvrdil, že by historici mali používať termín fašizmus výhradne pri opisovaní Mussoliniho modelu v Taliansku. Nasledovala búrlivá diskusia, záverom ktorej bolo, že pri štúdiách fašizmu, rovnako ako pri štúdiách iných politických ideológií ako komunizmus, socializmus či liberalizmus, je potrebné pracovať s „ideálnym typom“.

Ideálny typ nepostihuje nutne všetky charakteristiky skúmaného fenoménu (pri fašistických hnutiach napríklad rozdiely spôsobené inou národnou históriou či podmienkami, v ktorých dané hnutie vznikalo a existovalo), ale snaží sa nájsť spoločný bod, v ktorom sa všetky skúmané javy zhodujú, prípadne odlišujú od inej skupiny javov. Ak máme vedľa seba štyri mačky rôznych farieb, pojem „mačka“ nemôžeme definovať na základe farby. Musíme ísť „pod povrch“ a mačku definovať na základe fyziológie.

Podobne je to s fašizmom a nacizmom. To, že majú odlišné symboly či uniformy, ešte neznamená, že sú odlišným fenoménom. Záverom diskusií historikov bolo, že fašizmus je samostatná politologická kategória aj mimo Talianska – a spadá do nej i nacizmus. Dnes o tom seriózni historici na Západe ani nediskutujú.

Čo mali spoločné

Tento vývoj reflektovali i slovenskí historici. Herta Tkadlečková už v roku 1994 písala o tom, že fašizmus i nacizmus sú typologicky podobné režimy: „Taliansko, ktoré je jeho kolískou, ale aj pre Nemecko, kde sa rozvinul do najextrémnejšej podoby … politické režimy a politické prúdy nemusia byť identické, aby sme ich mohli pokladať za typovo rovnaké.“ (Text 2/1994, s.29) S podobnými závermi pracuje i Eduard Nižňanský, zrejme najpovolanejší slovenský expert na holokaust. Taliansky fašizmus a nemecký fašizmus (nacizmus) sa líšia v radikálnosti a rasizme, ide však o rovnaký typ hnutia. Obe sa snažili o očistu národa. Tradične sa uvádza, že v Nemecku šlo predovšetkým o rasovú očistu, zatiaľ čo v Taliansku o kultúrnu. Aj v Nemecku však chceli očistiť i kultúru, rovnako tak Mussoliniho režim bol rasistický (invázia do Etiópie).

Fašizmus nevznikol len tak, zo dňa na deň tým, že Mussolini založil bojové zväzky, ako tvrdí pán Makyna. Vyvíjal sa dávno predtým, už koncom 19. storočia. Izraelský historik Zeev Sternhel spoľahlivo ukázal, že vo Francúzsku existovala štruktúrovaná fašistická ideológia dávno predtým, než v Taliansku vznikol samotný termín fašizmus. Pán Makyna tiež uvádza, že o nacizme môžeme hovoriť v Nemecku od roku 1933. Čo teda bolo predtým? NSDAP (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) vznikla 24. februára 1920, premenovaním DAP (Nemeckej robotníckej strany). DAP založil Anton Draxler v roku 1919, jej korene sú však ešte staršie a siahajú k hnutiam ako Thule alebo Slobodný robotnícky výbor za dobrý mier (Freier Arbeiterausschuss für einen guten Frieden), ktoré sa vytvorili na konci prvej svetovej vojny.

Korene fašizmu

Korene fašizmu siahajú do konca 19. storočia a sú založené na revolúcii proti materializmu, racionalizmu, pozitivizmu, buržoáznej spoločnosti a demokracii. Istá časť intelektuálov 19. storočia namiesto toho preferovala hodnoty ako emócie, iracionalizmus, subjektivizmus a vitalizmus. Podľa nich bola totiž spoločnosť v kríze a potrebovala riešenia. Ovplyvnení boli mnohými filozofmi a filozofickými koncepciami: darwinovskou biológiou (sociálnym darvinizmom), Wagnerovou estetikou, Gobineauovým rasizmom, psychológiou Gustava Le Bona či filozofiou Nietzscheho, Dostojevského a podobne.

Fašizmus ovplyvnil i Charles Maurras svojím konceptom organického národa, z ktorého vychádza fašistický ultranacionalizmus, a George Sorel, ktorý sa snažil legitimizovať politické násilie a prišiel tiež so syndikalizmom, z ktorého sa vytvoril fašistický korporativizmus. Fašisti boli inšpirovaní a fascinovaní i Marinettiho futurizmom. Kataklizma prvej svetovej vojny potom spôsobila vytvorenie hnutia, ktoré samé seba nazvalo fašistickým. Fašizmus ako taký však existoval už omnoho skôr – vo forme kultúrneho hnutia.

Ak majú Briti kráľovnú a Američania senát, nie je to už demokracia?

Logikou, ktorú mnohí slovenskí historici ešte stále používajú pri rozdeľovaní toho, čo je fašizmus a čo je nacizmus, by sme dospeli k ďalšej veľmi zaujímavej veci: nevedeli by sme, čo je demokracia. Na Slovensku by sme totiž mali iný politický systém (jednokomorový parlament) než v Česku (dvojkomorový parlament) či v USA (senát a silný prezident). O Britoch, ktorí majú dokonca kráľovnú, ani nehovorím. Napriek tomu sa všetci politológovia zhodujú na tom, že vo všetkých týchto prípadoch ide o demokraciu ako formu vlády. Politické systémy všetkých týchto krajín totiž majú rovnaký základ: volebné právo občanov. Podobne je to s nacizmom a fašizmom. Sú iné, odlišné, ale sú postavené na rovnakom základe – ultranacionalistickej snahe o očistu a znovuzrodenie.

Fašizmus, rovnako ako liberalizmus alebo komunizmus, má precízne štruktúrovaný konceptuálny rámec. I keď majú historici problém s definovaním tohto konceptu, sú to rovnaké problémy ako pri definovaní iných ideologických systémov prvej polovice 20. storočia. Rovnako ako liberalizmus, socializmus a komunizmus, aj fašizmus predstavuje univerzálnu kategóriu so svojimi rôznymi variantmi.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie