Denník N

Ako dospievajú dievčatá? Tieto maľby vám to ukážu najkrajšie

Maliarka Jana Farmanová hovorí o svete dospievajúcich dievčat rovnako nenápadne, no výstižne a pôvabne, ako film Chlapčenstvo Richarda Linklatera.

Jana Farmanová je maliarka. Hovorí, že medzi umením a životom má znamienko rovná sa. Aj preto sa s ňou dá rozprávať o jednom i druhom plynulo bez toho, aby ste po chvíli upadli do prázdnych, zbytočných fráz. Hlavne sa to však dá preto, že to má v hlave tiež akési vyrovnané, jasné.

Paradoxne, mnohé jej ženy sú nakrivo. Aj tá, čo práve teraz, ležiac nahá na červenej zemi, pozýva divákov na Nevestu hôľ do Slovenského národného divadla. Leží na prsiach, celkom nepohnuto, meravo, krížom uprostred ničoho. Možno sa zdá, že len zakopla a spadla, ale pravda je skôr taká, že si na tú zem ľahla z nejakého konkrétneho dôvodu.

Režisér Roman Polák si ju vybral osobne. Teda, najprv nie túto, ale inú – jednu z Farmanovej žien. Videl ju v jej monografii a prišiel za ňou s prstom na obrázku: toto je ona, Nevesta hôľ, silná individualistka, ktorá je spätá so zemou, so vzduchom, s ohňom aj s vodou – so všetkými živlami.

Mýlil sa, respektíve nemýlil, možno to naozaj bola ona, ale po návšteve Janinho ateliéru v Nitre objavil ešte inú – lepšiu. Obraz, ktorý sa stal plagátom k novému spracovaniu knihy Františka Švantnera, sa volá Červená zem. Jana mu hovorí aj Indiánka. A pravda je, že sa v ňom spája hneď niekoľko vecí, ktoré sú charakteristické pre jej tvorbu.

Ale o tom sa nedozviete z jedného plagátu. Ani z divadelného predstavenia či z bulletinu. A ani sa o to nemusíte pokúšať, lebo práve teraz má Jana Farmanová v Bratislave dve výstavy – v Galérii mesta Bratislavy a v galérii Krokus – a jednu novú knihu od kníhkupectva Artforum. A to je už celkom dosť na to, aby sme sa rozprávali o maľovaní, rastlinách, dcérach aj o tom, čo je v jej rodine aj v jej maľbách najdôležitejšie.

Svätá Františka, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Svätá Františka, 2014. Foto – Ester Šabíková.
Ester maľuje látku, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Ester maľuje látku, 2014. Foto – Ester Šabíková.

Samozrejme, že príroda zvíťazí

„Mám rada divokosť lesa, prírody, je to moja elementárna nabíjačka energie – zobrať psov, ísť s nimi do lesa a iba tak tam byť. Dokonca si v hlave držím extrém a občas mám chuť odsťahovať sa niekam ďaleko,“ hovorí Jana Farmanová so smiechom, keď sa rozprávame o Neveste hôľ a jej vzťahu k prírode.

Vzápätí však mávne rukou. Je jasné, že by to neurobila. Jedine, ak by tam mohla maľovať. O maľovaní nikdy nepochybovala. Ani v deväťdesiatych rokoch, keď sa maľba veľmi nevystavovala a ona pracovala najmä pre seba. „Keď sa raz rozhodnem o niečom zásadnom, nemám tendenciu zmeniť názor. Jediné, po čom som však túžila, a dokonca aj vtedy, keď som už chodila na maľbu, bolo študovať botaniku. Kedysi ma totiž veľmi lákal rastlinný svet, svet prírody. Priťahovalo ma to.“

Zvíťazila však maľba a rastliny išli aspoň čiastočne stranou. Až pred pár rokmi sa k nim vrátila. „Začala som intenzívne formovať našu záhradu. Človeka to učí trpezlivosti, rastie to pomaly, ale dnes je už z ničoho poriadna divočina,“ hovorí skúsene.

Obraz Červená zem s ležiacou ženou na naklonenej rovine vznikol práve v pohrúžení rastlinami, kvetmi a stromami za vlastným domom. Maľovala ju denne ponorená do hliny, na polceste medzi ateliérom, záhradníctvom a dvorom.

Teraz je rada, lebo kurátorka Ivana Moncoľová jej silný vzťah k prírode rozoznala aj v jej dielach a pomenovala ho. Dala do slov to, čomu Jana slová nedáva, no nie preto, že by sa nevedela alebo nechcela vidieť v súvislostiach výtvarnej scény, to ju zaujíma. „V Ivane som našla spriaznenú dušu, ktorá vie dať do slov to, čo robím. Nastavuje mi zrkadlo – je nielen komentátorka, ale zároveň pomenúva to, čo si ja síce uvedomujem, no nedávam tomu slová – vyjadrujem to v jazyku maľby.“

Je pre ňu dôležité vedieť, kde je jej miesto v kontexte scény, no vzhľadom na to, že spracúva najmä osobné témy, ťažšie získava odstup. Ten prichádza až časom. Aj preto hovorí, že nemá tendenciu bilancovať. „Mám pocit, že stále idem,“ hovorí jednoducho. „Maľbu vnímam ako sebavyjadrenie. Ako žijem, rastiem, starnem – ona ide so mnou. Je v nej všetko, čo robím a čím žijem. Nie je to nejaký konštrukt ani reakcia na módnu tému, to nerobím. Mojou témou je môj život, to však vedie k tomu, že od svojich vecí nemám odstup,“ priznáva.

Ty a tvoje kvety I., 2013. Foto - Ester Šabíková.
Ty a tvoje kvety I., 2013. Foto – Ester Šabíková.
Virgin, 2013. Foto - Ester Šabíková.
Virgin, 2013. Foto – Ester Šabíková.
Vŕba, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Vŕba, 2014. Foto – Ester Šabíková.

Stačí málo

Po chvíli sa však poopraví. Medzi prevažne novými dielami, ktoré sú v mestskej galérii, a tými staršími, čo sú v Krokuse, predsa len vidí rozdiel.

„Stále maľujem to, z čoho mám radosť – to, čo ma obklopuje a zaujíma – to všetko je pravda, ale myslím si, že v niečom som sa predsa len zmenila. Keď chcem dnes urobiť portrét, ako dôvod mi stačí, že vidím tvár v peknom svetle. A nemusí to byť len tvár, človek. Stačí mi krásne svetlo dopadajúce na nejaký predmet, stačí mi detail, moment a ja ho chcem namaľovať. A v tom je rozdiel. Vlastne je to istá sloboda, nepotrebujem nad ničím špekulovať a dôvod namaľovať čosi nemusí siahať k filozofickým výšinám. Stačí predsa, že je to dobrý okamih, nestačí? A pokojne ho zopakujem a namaľujem aj dvadsaťkrát – ten jeden okamih, “ vraví Farmanová.

Samozrejme, stále vraj pochybuje, či je to správne, a vidí, kam by ešte mohla svoju maľbu posunúť. Pocit, že by mala zapadnúť do nejakého prúdu, je však nadobro z dohľadu. Súvisí to s istou sebadôverou, ktorú nadobudla, a zrejme aj s postupným uvedomením si toho, že práve zachytenie drobných detailov vytrhnutých z obyčajných dní ju privádza k podstate – maliarskej aj tematickej.

Bez názvu, 2013. Foto - Ester Šabíková.
Bez názvu, 2013. Foto – Ester Šabíková.
Spiaca. Foto - Ester Šabíková.
Spiaca, 2012. Foto – Ester Šabíková.
Rozchod, Foto - Ester Šabíková.
Rozchod, 2012, Foto – Ester Šabíková.

Dievčenské svety

Námetom jej malieb sú najčastejšie ženy, v prípade výstavy V znamení panny – dievčatá. Jej dcéry a ich kamarátky. Maľuje ich od detstva, no ako prízvukuje Ivana Moncoľová, nevytvára presnú kroniku, necháva si čas na rozmyslenie. Keď boli dcéry malé, kreslila dospelé ženy, teraz, keď sú takmer dospelé, sa vracia o pár krokov späť – k obdobiu, keď sú si dievčatá najbližšie.

„Je to o svete na hranici – už to nie sú deti, ale ešte z nich nie sú ženy. Trávia spolu veľa času, počúvajú hudbu, len tak si skúšajú šaty a skáču, maľujú sa, potom plačú a mejkap im steká po lícach – rozprávajú sa o prvých láskach, a tie rozhovory sú azda ešte dôležitejšie než láska k tým chlapcom,“ vysvetľuje Jana. Pozná to dôverne, jej dcéry majú 15 a 20 rokov a ona sa tak chtiac či nechtiac vracia do obdobia, ktoré mala mať dávno za sebou.

Nevie si úplne predstaviť, že jej dievčatá budú naozaj dospelé a odídu. „Musím to zvládnuť,“ hovorí odhodlane, no smeje sa. Maľby Horolezkyne však akoby svedčili o tom, že si uvedomuje, ako je to blízko.

Ide o starší motív, ktorý sa objavil na maľbách pred niekoľkými rokmi – dievčatá v prúžkovaných podkolienkach zdolávajú akúsi veľkú prekážku, ktorá sa z diaľky javí ako otvorené ústa s chýbajúcim zubom.

Teraz sú už dievčatá väčšie a namiesto zubov zdolávajú postavu ženy, akoby chceli ukázať, že už sú iba na krok, že už sa začínajú podobať samy na seba. Že sú síce malé, ale ich sny sú už veľké.

Sú už hotové? Vedia všetko, čo majú? „Neviem,“ hovorí Jana. „Ani ja sa niekedy necítim hotová. (smiech) Myslím si však, že dostali to podstatné, a to je podľa mňa akýsi optimizmus. Deti potrebujú dostať pocit šťastia za akýchkoľvek podmienok. A tiež poznanie, že ho treba vedieť nájsť aj v drobnostiach a nespadnúť do temnoty. Keď sa nedarí, tak sa nedarí, treba zdvihnúť hlavu – a bude lepšie. Nevidím život ako slzavé údolie, ktorým sa musíme boriť. Nedáva mi to zmysel. Samozrejme, prekonávame množstvo rozličných problémov, ale nemali by sme pri nich zabudnúť, aké dôležité je byť šťastný.“

Malé horolezkyne, Foto - Jakub Hauskrecht.
Malé horolezkyne, 2014. Foto – Jakub Hauskrecht.
Malá bohyňa, Foto - Ester Šabíková.
Malá bohyňa, 2014. Foto – Ester Šabíková.
Veľká snívajúca hlava, Foto - Ester Šabíková.
Veľká snívajúca hlava, 2014. Foto – Ester Šabíková.

Nenápadné, no úderné

Popri maľbách sú v knihe a na výstave aj akvarely. Jana Farmanová sa im intenzívnejšie venuje asi štyri-päť rokov a zdá sa, že tak skoro ich neplánuje opustiť. „Nie je to pre mňa iba doplnková či prípravná technika, vnímam ju ako celkom samostatnú. Akvarel povyšuje škvrnu, farbu, ktorú vnímam ako základ maľby. Páči sa mi, že pôsobí tak ľahko, je to vlastne iba taká vodička, čo sa rozprskne na papieri. No hoci je jemná, nenápadná, dokáže byť úderná – ako vytrvalá kvapka vody, čo urobí dieru do kameňa,“ vysvetľuje.

Práca s akvarelom jej spôsob reči zrýchlila, vyostrila cit pre to podstatné, prchavé, čo sa nám málokedy podarí odfotiť, lebo to buď nepovažujeme za hodné zachytenia, alebo to jednoducho nestihneme postrehnúť.

Ona má však vytrénovaný zmysel pozorovateľky a v priebehu rokov to robí veľmi podobne ako režisér Richard Linklater vo filme Chlapčenstvo. Nakrúcal ho dvanásť rokov. Pred kamerou nechal rásť malého chlapca aj jeho sestru a rodičov. Nechal ich rásť, zrieť aj starnúť a dokázal, že to ako dôvod na film vlastne stačí. Že je to síce nenápadné, možno dokonca príliš jednoduché, no úderné. Že čakaním na nejaké iné, veľké, úžasné životné dobrodružstvá môžeme prepásť tie, ktoré sa dajú zažívať hoci aj každý deň.

Výskok, 2013. Foto - Ester Šabíková.
Výskok, 2013. Foto – Ester Šabíková.
Si zem a si aj obloha, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Si zem a si aj obloha, 2014. Foto – Ester Šabíková.
Na tráve, Foto - Ester Šabíková.
Na tráve, 2014. Foto – Ester Šabíková.

Odvaha byť

Samozrejme, nie je to nič nové, veď čo je už objavné na „tu a teraz“? Nič. A práve preto je dôležitý spôsob, akým o ňom Linklaterovo Chlapčenstvo a Farmanovej Dievčenstvo hovoria.

Ich pôvab tkvie v tom, že hoci zobrazujú komplikovanú tému, akou je dospievanie, vybrali si najjednoduchší možný jazyk. A ich umenie spočíva v tom, že neskĺzli do moralizovania ani pátosu.

Ktovie, čo k tomuto filmovému uvažovaniu viedlo Linklatera. V dielach Jany Farmanovej to má s najväčšou pravdepodobnosťou súvis s tým, čo považuje za najdôležitejšie na fungovaní ich rodiny.

„Odvaha existovať. Odvaha žiť. Uvedomovať si svoju prítomnosť. Má to v sebe môj muž a mám to aj ja. Niekedy je to únavné, lebo obaja sme v slobodnom povolaní, a nie je to ľahké, keď ideme na doraz a nemáme za sebou žiadne istoty. Ale vždy sme sa snažili, aby sme s dcérami veľa cestovali, aby sme veľa videli a najmä zažili. Chceme im dať odvahu, chceme, aby sa nebáli – aby robili veci s nasadením, lebo žiadna energia nie je stratená, aj keď sa to často nezdá. Navyše, myslím si, že to, ako sa staráme o naše deti, nie je len našou súkromnou vecou, ale má to aj širší spoločenský rozmer. Venovať sa deťom je veľmi dôležitá práca – a nedá sa robiť bez toho, aby si na ňu človek nenašiel čas. Keď si to však uvedomí, sám sa stáva oveľa silnejším.“

Jana Farmanová na fotografii svojej dcéry Ester Šabíkovej.
Jana Farmanová na fotografii svojej dcéry Ester Šabíkovej.

Jana Farmanová (1970) – patrí k najvýraznejším maliarkam strednej generácie, absolvovala VŠVU v Bratislave, ateliér Prof. Jána Bergera, má za sebou viacero samostatných i skupinových výstav doma i v zahraničí. Aktuálne výstavy sú v Galérii mesta Bratislavy (do 5. apríla) a v galérii Krokus (do 28. marca, kurátorka Gabriela Kisová, hostka výstavy je Pavlína Fichta Čierna)

Teraz najčítanejšie