Denník N

Ako dospievajú dievčatá? Tieto maľby vám to ukážu najkrajšie

Maliarka Jana Farmanová hovorí o svete dospievajúcich dievčat rovnako nenápadne, no výstižne a pôvabne, ako film Chlapčenstvo Richarda Linklatera.

Jana Farmanová je maliarka. Hovorí, že medzi umením a životom má znamienko rovná sa. Aj preto sa s ňou dá rozprávať o jednom i druhom plynulo bez toho, aby ste po chvíli upadli do prázdnych, zbytočných fráz. Hlavne sa to však dá preto, že to má v hlave tiež akési vyrovnané, jasné.

Paradoxne, mnohé jej ženy sú nakrivo. Aj tá, čo práve teraz, ležiac nahá na červenej zemi, pozýva divákov na Nevestu hôľ do Slovenského národného divadla. Leží na prsiach, celkom nepohnuto, meravo, krížom uprostred ničoho. Možno sa zdá, že len zakopla a spadla, ale pravda je skôr taká, že si na tú zem ľahla z nejakého konkrétneho dôvodu.

Režisér Roman Polák si ju vybral osobne. Teda, najprv nie túto, ale inú – jednu z Farmanovej žien. Videl ju v jej monografii a prišiel za ňou s prstom na obrázku: toto je ona, Nevesta hôľ, silná individualistka, ktorá je spätá so zemou, so vzduchom, s ohňom aj s vodou – so všetkými živlami.

Mýlil sa, respektíve nemýlil, možno to naozaj bola ona, ale po návšteve Janinho ateliéru v Nitre objavil ešte inú – lepšiu. Obraz, ktorý sa stal plagátom k novému spracovaniu knihy Františka Švantnera, sa volá Červená zem. Jana mu hovorí aj Indiánka. A pravda je, že sa v ňom spája hneď niekoľko vecí, ktoré sú charakteristické pre jej tvorbu.

Ale o tom sa nedozviete z jedného plagátu. Ani z divadelného predstavenia či z bulletinu. A ani sa o to nemusíte pokúšať, lebo práve teraz má Jana Farmanová v Bratislave dve výstavy – v Galérii mesta Bratislavy a v galérii Krokus – a jednu novú knihu od kníhkupectva Artforum. A to je už celkom dosť na to, aby sme sa rozprávali o maľovaní, rastlinách, dcérach aj o tom, čo je v jej rodine aj v jej maľbách najdôležitejšie.

Svätá Františka, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Svätá Františka, 2014. Foto – Ester Šabíková.
Ester maľuje látku, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Ester maľuje látku, 2014. Foto – Ester Šabíková.

Samozrejme, že príroda zvíťazí

„Mám rada divokosť lesa, prírody, je to moja elementárna nabíjačka energie – zobrať psov, ísť s nimi do lesa a iba tak tam byť. Dokonca si v hlave držím extrém a občas mám chuť odsťahovať sa niekam ďaleko,“ hovorí Jana Farmanová so smiechom, keď sa rozprávame o Neveste hôľ a jej vzťahu k prírode.

Vzápätí však mávne rukou. Je jasné, že by to neurobila. Jedine, ak by tam mohla maľovať. O maľovaní nikdy nepochybovala. Ani v deväťdesiatych rokoch, keď sa maľba veľmi nevystavovala a ona pracovala najmä pre seba. „Keď sa raz rozhodnem o niečom zásadnom, nemám tendenciu zmeniť názor. Jediné, po čom som však túžila, a dokonca aj vtedy, keď som už chodila na maľbu, bolo študovať botaniku. Kedysi ma totiž veľmi lákal rastlinný svet, svet prírody. Priťahovalo ma to.“

Zvíťazila však maľba a rastliny išli aspoň čiastočne stranou. Až pred pár rokmi sa k nim vrátila. „Začala som intenzívne formovať našu záhradu. Človeka to učí trpezlivosti, rastie to pomaly, ale dnes je už z ničoho poriadna divočina,“ hovorí skúsene.

Obraz Červená zem s ležiacou ženou na naklonenej rovine vznikol práve v pohrúžení rastlinami, kvetmi a stromami za vlastným domom. Maľovala ju denne ponorená do hliny, na polceste medzi ateliérom, záhradníctvom a dvorom.

Teraz je rada, lebo kurátorka Ivana Moncoľová jej silný vzťah k prírode rozoznala aj v jej dielach a pomenovala ho. Dala do slov to, čomu Jana slová nedáva, no nie preto, že by sa nevedela alebo nechcela vidieť v súvislostiach výtvarnej scény, to ju zaujíma. „V Ivane som našla spriaznenú dušu, ktorá vie dať do slov to, čo robím. Nastavuje mi zrkadlo – je nielen komentátorka, ale zároveň pomenúva to, čo si ja síce uvedomujem, no nedávam tomu slová – vyjadrujem to v jazyku maľby.“

Je pre ňu dôležité vedieť, kde je jej miesto v kontexte scény, no vzhľadom na to, že spracúva najmä osobné témy, ťažšie získava odstup. Ten prichádza až časom. Aj preto hovorí, že nemá tendenciu bilancovať. „Mám pocit, že stále idem,“ hovorí jednoducho. „Maľbu vnímam ako sebavyjadrenie. Ako žijem, rastiem, starnem – ona ide so mnou. Je v nej všetko, čo robím a čím žijem. Nie je to nejaký konštrukt ani reakcia na módnu tému, to nerobím. Mojou témou je môj život, to však vedie k tomu, že od svojich vecí nemám odstup,“ priznáva.

Ty a tvoje kvety I., 2013. Foto - Ester Šabíková.
Ty a tvoje kvety I., 2013. Foto – Ester Šabíková.
Virgin, 2013. Foto - Ester Šabíková.
Virgin, 2013. Foto – Ester Šabíková.
Vŕba, 2014. Foto - Ester Šabíková.
Vŕba, 2014. Foto – Ester Šabíková.

Stačí málo

Po chvíli sa však poopraví. Medzi prevažne novými dielami, ktoré sú v mestskej galérii, a tými staršími, čo sú v Krokuse, predsa len vidí rozdiel.

„Stále maľujem to, z čoho mám radosť – to, čo ma obklopuje a zaujíma – to všetko je pravda, ale myslím si, že v niečom som sa predsa len zmenila. Keď chcem dnes urobiť portrét, ako dôvod mi stačí, že vidím tvár v peknom svetle. A nemusí to byť len tvár, človek. Stačí mi krásne svetlo dopadajúce na nejaký predmet, stačí mi detail, moment a ja ho chcem namaľovať. A v tom je rozdiel. Vlastne je to istá sloboda, nepotrebujem nad ničím špekulovať a dôvod namaľovať čosi nemusí siahať k filozofickým výšinám. Stačí predsa, že je to dobrý okamih, nestačí? A pokojne ho zopakujem a namaľujem aj dvadsaťkrát – ten jeden okamih, “ vraví Farmanová.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie