Jaro Rihák
Niežeby tá fotografia zo stretnutia v Pekingu v niečom pripomínala založenie osi Berlín – Rím – Tokio, a ak aj, tak len tým, že dejiny sa neustále opakujú, len vždy s novým obsadením. Trochu to pripomína filmový remake, aj ten sa málokedy podarí. Ani tá os z čias druhej svetovej vojny sa nedala brať vážne, Japonsko už pri podpise vedelo, že sľubuje niečo, čo nemieni dodržať, a váha duceho slova, čerstvého hrdinského víťaza nad Habešom, mala slabý výtlak, čo dokázala v albánskom a gréckom ťažení, v severnej Afrike aj pri Stalingrade. Možno keby sa pridalo Slovensko, učebnice dejepisu by vyzerali inak. Nakoniec, ktorý malý štát si dovolil vyhlásiť vojnu Spojeným štátom? Na to treba odvahu, a keď nie, zaspievať pesničku A ja by som vyskočil, ale som sa potočil sa dá vždy.
Čo si od takejto spoločnosti na Námestí nebeského pokoja sľubuje náš chlapec z Topoľčian, jediný predstaviteľ členskej krajiny EÚ? Pravda je, že do istej miery nevybočuje z voľnej národnej tradície siahajúcej od zrád veľkomoravského kráľa
