Sú to fašisti

Autor je americký historik

Šiesteho septembra som navštívil továreň na juhovýchode Ukrajiny. Počas náletu som mal chvíľku pre seba, a preto som sa rozhodol dať hlas robotníkovi, ktorého som tam stretol. Volajme ho A.

Bol som v impozantnej valcovni rúr v Nikopole na rieke Dnipro. Na protiľahlom brehu rieky sú Rusi. Továreň vyrába tovar na export a zamestnáva približne tritisíc ľudí. A Rusi sa ju snažia zničiť.

Ruské útoky na továreň sú súčasťou vražednej ničivej kampane, ktorej výsledky sú vidno všade – od trosiek veľkého supermarketu na okraji Nikopolu až po poškodené staré mesto. Ukrajinských vojakov tu nevidno.

Ukrajinskí civilisti sú zoči-voči ruským raketám a dronom zraniteľní. Mestá blízko frontu sú obzvlášť ohrozené, pretože čas medzi odpálením rakety a kontaktom sa meria v sekundách. Napríklad v Charkive alebo v Zaporižžii je to približne 40 sekúnd.

V Nikopole je situácia ešte drastickejšia, pretože je aj v dosahu delostrelectva. Čas od odpálenia delostreleckého granátu po kontakt je približne sedem sekúnd. Stále mi preto pripomínali, aby som si nezapínal bezpečnostný pás: „Takto stratíte sedem sekúnd“.

Nikopolskú fabriku sa Rusi snažia zničiť už tri roky. Zasahujú ju drony i granáty. Na jej opravu a obranu však boli prijaté opatrenia. Škody sú viditeľné, ale viditeľné sú aj vylepšenia a preventívne opatrenia. Továreň funguje a ľudia chodia do práce.

Útoky ruských ťažkých zbraní na neozbrojených civilistov patria k skúsenostiam ukrajinských robotníkov.

V júni 2023 ruskí okupanti vyhodili do vzduchu Kachovskú priehradu, ktorá sa nachádza proti prúdu rieky Dnipro. Tým boli závod a celé mesto odrezané od zásobovania vodou. Všetko sa však napravilo.

Teraz, keď je priehrada preč, bývalá nádrž vyzerá ako les. Na pravom – okupovanom – brehu vidno ukrajinskú jadrovú elektráreň, ktorú Rusi okupujú a pravidelne hrozia jej poškodením.

V továrni sú podzemné kryty z čias studenej vojny s posteľami, stoličkami, kúpeľňami, kde už robotníkov čaká pani pripravujúca čaj. Nové betónové kryty pre robotníkov sú aj na povrchu.

Deväťdesiatdva robotníkov z tejto továrne už padlo na fronte ako vojaci. Ďalších päťdesiat je nezvestných. Ruské útoky na mieste zabili aj dvoch vodičov z inej spoločnosti a jednu robotníčku. Tá pracovala ako žeriavnička na svojom pracovisku, keď ju zasiahol ruský granátomet. Ťažko zranená šrapnelmi zomrela o tri týždne neskôr v nemocnici.

Existuje mnoho spôsobov, ako premýšľať o tejto vojne, a jedným z nich je triedny. Invázia na Ukrajinu bola rozhodnutím muža so stovkami miliárd dolárov, Vladimira Putina, ktorého oligarchickou fantáziou je, že Ukrajina neexistuje.

Po prechádzke továrňou som si sadol v kantíne a rozprával som sa s robotníkmi, ktorí prichádzali z dielne. Hovorili o vojnových zločinoch, ktorých boli svedkami, a o kolegoch na fronte, s ktorými sa pravidelne rozprávali, „len aby sme zostali ľuďmi“.

Keď som sa ich opýtal, kto na nich útočí – je to Putin? Rusko? –, A. okamžite odpovedal: „Fašisti.“