Silvester Lavrík
Autor je spisovateľ
Premisa: demokraticky zvolený predseda vlády je prvý medzi rovnými, úlohou vlády je zodpovedné spravovanie spoločnosti, zodpovedne spravovaná spoločnosť je pojem, ktorého vlastným obsahom je kolektívne úsilie o udržateľné zvyšovanie životnej úrovne, kultivovanie medziľudských vzťahov a vôbec uplatňovanie toho, čomu hovoríme raz dobro, inokedy blahobyt alebo dokonca šťastie. A to všetko tak, aby sme si pod sebou nepílili konár posledného zeleného stromu na planéte. V dostatočne vyspelej spoločnosti sa tak nedeje na úkor žiadnej z menšín či marginalizovaných skupín obyvateľov. Dokonca ani intelektuálov nie, napriek tomu, že bývajú otravní, lebo nám toto všetko pripomínajú.
Sledovaný cieľ: kde sa v tomto spoločnom úsilí nachádza demokraticky zvolený premiér Robert Fico vo svetle stretnutia s ukrajinským prezidentom? Najskôr drobný topografický detail – stretli sa v Užhorode. Hm, niežeby bolo toto mesto ležiace prakticky na hranici so Slovenskom menej Ukrajinou než napríklad Kyjiv, ale pamätlivejší si nemôžu nespomenúť na zľahčovanie dosahu ruskej agresívnej vojny na hlavné mesto susednej krajiny v skorších vyhláseniach slovenského premiéra. Je teda pozoruhodné, že on, ktorý nemá problém navštíviť Moskvu či Peking, sa ísť do Kyjiva čo… Hanbí? Bojí? Nebodaj klame? Ja viem, možno si poviete, že klamať nemôže, lebo veď sa ho to nikto priamo neopýtal. Ako aj mohol, keď na to nikomu nedal príležitosť?
Robert Fico nie je moja politická persóna. A to nie som vyberavý a vrúcnymi prejavmi sympatií smerom k političkám a politikom spravidla neplytvám, za to, že sa vypracoval do pozície verejného činiteľa, o ktorom píšem síce so zovretým žalúdkom, ale pomerne často, si môže sám. Celé leto som však o ňom nenapísal ani slova, a nebolo to preto, že by som zlenivel alebo že by nebolo o čom. Nepísal som o ňom, lebo sa trápne opakuje.
Povie nehoráznosť, na otázky, ktoré sa mu nepáčia, neodpovedá, len si skonštruuje účelovo vypreparované obvinenie (opozície, Bruselu, občianskej spoločnosti, intelektuálov, umelcov…), v expresívne ladenom videjku ho vychrstne verejnosti na hlavy ako obsah nočníka z okna niektorej z ťažko obhájiteľných adries a potom sa povýšenecky pochechtáva alebo sardonicky znevažuje každého, kto sa mu opováži oponovať.
Vytvára tak komunikačnú matricu, ktorá sa mimovoľne a nezmazateľne prepisuje do spôsobu vedenia verejnej debaty na všetkých úrovniach. Deformuje ju a posúva hranice komunikačných štandardov hlboko pod čiaru ponoru do naozaj kalných vôd.
Robert Fico si zrejme nepripúšťa, že to on a ním vedené vlády majú podstatný podiel na tom, že tak veľa predovšetkým mladých chce zo Slovenska odísť – čo najskôr a čo najďalej. Ak tu ostávajú, nie je to zásluhou jeho vlád a tých, ktorí spravujú veci verejné, ale majú na to iné, spravidla osobné dôvody. Ako inak, keď premiéra dennodenne počujú niekoho znevažovať, nad iným sa vyvyšovať a vidia ho vysmiateho presúšať sa v spoločnosti autoritárskych vládcov, diktátorov a podlízavom závese za vojnovým zločincom Vladimirom Putinom.
Smutné na tom je to, že predseda vlády Robert Fico je nielenže politicky zodpovedný za ekonomické a zahranično- i vnútropolitické smerovanie a postavenie Slovenska, presnejšie povedané za vytrvalý úpadok a neprehliadnuteľné zbezvýznamňovanie krajiny za všetkých jeho vlád, ale svojím verejným vystupovaním tento nelichotivý obraz svojho vládnutia vlastným verejným vystupovaním ešte umocňuje.
Viem, že človek v postavení predsedu vlády, akokoľvek bezvýznamného v kontexte svetového diania, je vo veľkej miere odkázaný na sprostredkované informácie. Viem, že kvalita jeho sebaobrazu je odvodená od profesionality, osobnostnej integrity a áno, aj charakteru a odolnosti ľudí, ktorými je obklopený. Dozaista je to práve on, kto si svojich najbližších vyberá. Nuž, v prípade Roberta Fica je to taká do očí bijúca bieda, až mi ho je chvíľami ľúto.
Či sú to intelektuálni a hodnotoví giganti z koalície s Andrejom Dankom, Matúšom Šutajom Eštokom a Rudolfom Huliakom v popredí, či jeho zubáče, mreny a šťuky v domácich i zahraničných vodách, ako napríklad Peter Kotlár, Martina Šimkovičová alebo Juraj Blanár, alebo sú to jeho vĺčatá Richard Gluck a Erik Kaliňák, veľa dôvodov na úsmevy nemá.
Robert Fico sa za roky pôsobenia v politike posunul od takých ľudí, ako sú Boris Zala a Marek Maďarič (niežeby oni boli pre mňa arbitrami čohokoľvek, no vetu tak, ako si to žiada jej slovníková definícia, zostaviť vždy vedeli), k závislosti od ľudí, ako sú lumeni z predchádzajúceho odseku. Ak sú oni v okolí Roberta Fica tí najschopnejší, neodvažujem sa ani len odhadnúť veľkosť a silu obsahového vákua, ktoré sa v štruktúrach koaličných strán za ich chrbtami otvára.
No a teraz si predstavme, že človek, ktorý túto hordu nadutých indivíduí dal dohromady, riadi ju a od ktorej je priamo závislý, použije slovo charakter. A hneď na medzinárodnom fóre. A ešte žiada, aby bol kvalitnejší!
