Segregácia v indickej škole: nižšie kasty sedia v zadných laviciach

Aké šance uspieť v škole má v Indii dieťa z nižšej kasty?

Je jednoznačné, že deti, ktoré pochádzajú zo slabších vrstiev spoločnosti, majú omnoho nižšie šance ako tie z vyššej. Niektoré sa dokonca nedostanú do školy alebo ju predčasne ukončia. Žijú v podmienkach, keď ich rodina nemá dosť peňazí, prestanú chodiť do školy, vrátia sa domov a tam musia pracovať. V porovnaní s nižšou vrstvou v spoločnosti tí z vyšších vrstiev majú celý rad príležitostí na vzdelanie a môžu vyštudovať aj vysokú školu.

Podiel analfabetov v Indii je jeden z najvyšších na svete. Prečo?

Hlavným dôvodom je veľká chudoba. Chudoba úzko súvisí s tým, že títo študenti pochádzajú z nižších kást. Stáva sa aj to, že aj študenti z vyšších kást sa rozhodnú, že sa nebudú vzdelávať. Rozhodnutie je však v ich rukách. Študenti z nižších kást však nemajú na výber. Okolnosťami sú nútení predčasne ukončiť školu. Na jednej strane je skupina ľudí, ktorá má možnosť vzdelávať sa alebo sa nevzdelávať, a potom sú takí, ktorí nemajú možnosť výberu, lebo pochádzajú z najnižších kást.

Ako sa dá zabezpečiť, aby deti z najnižších kást nemuseli pracovať a mohli ostať v škole?

Musíte presvedčiť rodinu, aby dieťa nechala v škole. Existuje veľa mimovládnych organizácií a programov na zvyšovanie verejného povedomia. Ľudia z týchto organizácií chodia do nižších vrstiev spoločnosti a presviedčajú ich. Snažia sa, aby pochopili, že majú nechať svoje deti v škole, aby získali viac vzdelania. Ľudia aj vláda sa snažia, ale pre dnešný stav spoločnosti a nedostatok peňazí deti ukončujú predčasne školu a nepokračujú ďalej vo vzdelávaní. Neplatí to pre všetkých, niektorí pokračujú a vzdelanie ukončia. Vo všeobecnosti však deti z najnižších vrstiev končia v škole veľmi skoro.

V akom veku deti odchádzajú zo škôl?

Keď majú desať rokov. Keď ľudia z nižších spoločenských vrstiev dosiahnu desať rokov, odchádzajú pracovať ako nekvalifikovaní, manuálne pracujúci ľudia.

Ako sa dá presvedčiť rodinu, ktorá má málo peňazí, aby nechala dieťa v škole?

Rodičia musia pochopiť, že vzdelanie je dôležité. Musia pochopiť, že ak ich deti dokončia školu, zlepšia sa podmienky aj pre nich. Vzdelanie totiž pre nich môže znamenať, že sa dostanú z ťažkej situácie a mohli by žiť lepšie.

Chápu to rodičia?

Rozumejú, ale ich situácia často neumožňuje, aby deťom dovolili doštudovať. Čo majú robiť?

Takže je to len na rozhodnutí rodičov? Štát im nijako nepomáha?

Sú tu politiky, programy, ale napriek všetkým programom a politikám je to vždy otázka usilovnosti študenta, či sa niekam dostane alebo nie. Spoločnosť nie je v tomto smere veľmi nápomocná.

Ako vyzerá vzdelávanie detí z najnižších kást? Učia sa spoločne s deťmi z tých vyšších?

Samozrejme, že sa učia v jednej triede. Ak by to tak nebolo, vláda by sa pýtala, prečo ich rozdeľujú. Oficiálne tam neexistuje segregácia tak, že by deti z jednotlivých kást neboli v jednej triede, ale segregácia funguje v rámci triedy. V prvých radoch sedia deti z vyšších kást a deti z najnižších kást sedia vzadu. Aj v jednej triede tak vidieť segregáciu.

Kto o tom rozhoduje? Učiteľ alebo samotní žiaci?

Je to automatické. Keď sa žiaci stretnú, začínajú sa združovať a kamarátiť podľa toho, kto je z akej kasty. Istým spôsobom je medzi nimi kontakt, ale obmedzuje ho ich kastové zaradenie. A nekončí sa to na nižšom stupni vzdelávania, ale pokračuje to aj na vyšších stupňoch. V Indii je známy príklad Rohitha Vemulu, ktorý pochádza z najnižšej kasty a získal doktorát na univerzite v Hyderabade. Vemula ťažko niesol, že bol diskriminovaný pre svoj pôvod, dohnalo ho to až k samovražde. Ľudia z vyšších kást si to uvedomujú, ale systém je taký pevný, že sa veľmi ťažko mení.

Akú úlohu v tom hrá učiteľ? Je jeho cieľom meniť kastové rozdelenie?

Učitelia musia mať úlohu lídra, aby to mohli meniť. Niektorí sa aj snažia, ale vo väčšine prípadov do toho učitelia nezasahujú. Sú však aj učitelia, ktorí sa snažia povzbudzovať žiakov zo slabších vrstiev, aby boli aktívnejší a aby im pomáhali aj ostatní. Ľudia si uvedomujú, že tu je diskriminácia, ale kastový systém je u nás historicky veľmi hlboko  zakorenený na to, aby sme ho ľahko prekonali. Ani ľudia z nižších kást na to nie sú nahnevaní. Snažia sa získať pochopenie, priateliť sa s ľuďmi z vyšších kást, ale je to zatiaľ len na začiatku a na školách to nie je rozšírené.

Ako sa dá pracovať so segregovanými skupinami, aby to fungovalo?

Jedna vec je veľmi dôležitá – musíme pochopiť, že každý študent má nejakú skúsenosť, učiteľ s ním musí hovoriť. Dôležitým prostriedkom je, aby učiteľ hovoril ozajstné životné príbehy žiakov, a tie by mohli pomôcť osvetliť ostatným, ako žije a aké má skúsenosti.

U nás nevieme v školskom systéme integrovať deti z rómskych osád. Už keď nastupujú do prvej triedy, majú veľký hendikep, lebo majú inú štartovaciu pozíciu. Ako sa dá dobehnúť?

Jeden výskum poukázal na to, že študenti z nižších spoločenských vrstiev sa veľmi tešia, že idú do školy. Ich efektivita je veľmi vysoká, lebo veľmi chcú. Na začiatku idú naplno a veľmi sa snažia. Ale postupne, keď si uvedomia, že sú diskriminovaní a sú stále slabší ako ostatní, nech robia, čo robia, ich motivácia upadá. A to má byť práve úloha učiteľa, ktorý by mal udržať ich počiatočné nadšenie, s ktorým vstupujú do školy. Ak sa im napríklad až tak nedarí v matematike, učiteľ im má dávať iné činnosti, kde môžu prejaviť svoju tvorivosť a talent, aby neupadli do letargie. Lebo len čo nie sú v nejakej činnosti dobrí, prestanú sa snažiť vo všetkom.

Ak je učiteľ v triede s piatimi kastami, ako to môže zvládať?

Len pár učiteľov to zvládne. Aj oni patria do určitej kasty. Učiteľ je často otvorenejší, priateľskejší k žiakom zo svojej kasty. Nie je to tak vždy, ale často. Ak v triede nájde žiaka zo svojej kasty, pýta sa ho, kto sú jeho rodičia, a nadviaže s ním vzťah. Ale je tam minimálny kontakt s tými, ktorí pochádzajú z kasty nedotknuteľných (najnižšia vrstva). Ak sa niekedy dostanú deti z kasty nedotknuteľných na vysokú školu, často im vyčítajú, že sa tam dostali preto, lebo sa realizujú opatrenia pozitívnej diskriminácie, inak by tam neboli.

Čo treba urobiť, aby sa deti z nižších sociálnych vrstiev integrovali?

Najpodstatnejšie je, aby deti neboli odkázané samy na seba. Každé dieťa by malo získať vzdelanie a treba na to použiť všetky možné prostriedky. Nesmie byť diskriminované na základe identity. Treba to robiť na úrovni politiky, ale musia sa spojiť aj ľudia, aby sa to podarilo.

Darí sa vám to? Vedia sa spojiť kasty pre to, aby tí z najnižšej kasty mohli dostať vzdelanie?

Nie. Nie každá kasta na tom spolupracuje. Ľudia si to nie vždy uvedomujú. Nie vždy súhlasia s pozitívnou diskrimináciou, majú pocit, že ak budú ľudí z nižšej kasty podporovať, oni im neskôr zoberú prácu.

Vnímajú ľudia z vyšších kást tých z nižších ako menejcenných?

Áno. Keď vidím, že moji rodičia diskriminujú niekoho, je veľmi pravdepodobné, že aj ja budem diskriminovať. S pomocou učiteľov a programov môžu zmierniť predsudky a môže dôjsť k tomu, že deti už nebudú diskriminovať tak ako ich rodičia.

Nemajú predsudky aj učitelia?

Áno, aj keď nie každý má predsudky.

Deti z najslabšej kasty dostávajú materiálnu pomoc. Prijímajú to deti z vyšších kást a ich rodičia negatívne?

Keď dostanú v škole obed alebo nejaké jedlo, s tým nemá nik problém. Ale ak už ide o to, že by sa dieťa vďaka podpore dostalo na vysokú školu alebo by malo získať prácu, tak už na to reagujú a majú výhradu. Na jednej strane súhlasia s tým, aby sa vzdelávali, ale ak chcú prácu, nemajú ju získať ľahšie ako ostatní, ale v konkurenčnom boji.

Učitelia v Indii majú vážené postavenie. Ako sa to dá docieliť?

Veľmi jednoduchá rada je, že ak budeme rešpektovať iných, budú aj oni nás.

U nás si učitelia myslia, že jedným z dôvodov nízkeho rešpektu je aj to, že oproti iným profesiám s vysokoškolským vzdelaním majú nízke platy.

Môže to byť jeden z dôvodov. Mnohí učitelia v Indii už nedostali šesť mesiacov plat, ale učia ďalej. Učitelia dostávajú len minimálnu stálu mesačnú mzdu. Na jednej strane majú rešpekt, ale keď príde na rodinu, keď chcú niečo kúpiť, tak majú veľmi nízke platy, nie sú teda motivovaní niekoho učiť. Ale mnohí učitelia žijú veľmi jednoduchým spôsobom života a sú chcú učiť.