Filip Šandor
Daniel Gurňák
Autori sú regionálni geografi na Prírodovedeckej fakulte UK Bratislava
V júni zverejnili The New York Times informácie z uniknutých dokumentov ruskej Federálnej bezpečnostnej služby, ktoré upozorňujú na rastúce čínske nároky na územie ruského Ďalekého východu. Správa odhalila fakt, že ani strategické partnerstvo medzi Ruskom a Čínou, označené vo februári 2022 (len niekoľko dní pred inváziou na Ukrajinu) ako „bez limitov“, neodstránilo historickú nedôveru a teritoriálne napätie medzi oboma krajinami.
Najnovšia politicko-geografická štúdia analyzuje túto asymetriu v širšom kontexte demografického vývoja, hospodárstva, obchodu a diplomacie. Analýza sa sústreďuje na päť ruských pohraničných oblastí susediacich s Čínou, kde sú rozdiely medzi oboma krajinami najmarkantnejšie.
Vzťahy medzi Ruskom a Čínou sú dlhodobo ovplyvnené historickými spormi, najmä v oblasti rieky Amur. Hoci boli hranice oficiálne upravené v roku 2004, historické resentimenty pretrvávajú najmä v čínskej kolektívnej pamäti. Napríklad čínska oficiálna mapa z roku 2023 znova označuje niektoré ruské mestá historickými čínskymi názvami a Veľký Ussurijský ostrov na rieke Amur ako súčasť Číny.
Demografický nepomer je ďalším potenciálnym zdrojom nerovnováhy. V pohraničných oblastiach žijú približne štyri milióny Rusov, pričom v severovýchodnej Číne je vyše 25 miliónov Číňanov v produktívnom veku. Hoci alarmistické predpovede o masovej migrácii Číňanov do Ruska sa nepotvrdzujú, obava z dlhodobého demografického tlaku pretrváva. V praxi je však pre čínskych obyvateľov atraktívnejšie zostať v lepšie rozvinutých oblastiach vlastnej krajiny než migrovať do infraštruktúrne poddimenzovaného ruského pohraničia.
Čínske investície Sibír obchádzajú
Téma čínskej „hrozby“ sa stala aj predmetom vnútropolitickej agendy v Rusku. Niektoré politické skupiny a médiá ju populisticky zveličujú, čo sa odráža aj v široko rozšírených spoločenských náladách.
