Petra Procházková
Michal Tomeš
Deník N
„Čo by tu robili tanky. Ruské tanky! Či by na nás Rusi útočili ruskými tankami? Rusi nikdy v živote neprepadnú Estónsko!“ Dôchodcu Sergeja sčasti pobaví a sčasti vydesí moja otázka, či má strach z Ruska.
„Veď som Rus! Prečo by som sa mal báť ruských tankov,“ krúti neveriacky hlavou, ako môže niečo také niekomu vôbec napadnúť.
Sedíme spolu na lavičke nad riekou Narva, ktorá tečie rovnomenným estónskym mestom. Na druhom brehu už leží Sergejova pravlasť.
„Vravia, že ich nemáme kŕmiť, všetko znečisťujú trusom a sú veľmi agresívne, ale čajky sem patria tak ako my Rusi. Viete si predstaviť more bez čajok?“
Pritakám, že more bez čajok si naozaj neviem predstaviť.
Estónsky a ruský breh spája Most priateľstva. Začína sa aj končí stredovekou pevnosťou – jedna jej časť je posledným opevneným bodom Európskej únie a druhá prvou opevnenou vojenskou základňou ruského sveta.
Ešte pred pár rokmi to bol jediný most, po ktorom mohli z Estónska do Ruska prejsť autobusy a kamióny. Dnes po ňom chodia ľudia iba pešo.
Po mnohých hodinách čakania v rade a dôkladnej osobnej prehliadke môžu vyraziť s kufrom na kolieskach na púť dlhú 162 metrov. Na jej konci je ruský colník, ruská vlajka a rad autobusov, ktoré unavených cestovateľov naložia, napoja a dovezú napríklad do Petrohradu.
„To Kaja Kallas vydala príkaz, aby dali medzi nás a Rusko tých ježkov,“ sťažuje sa Sergej na vysokú predstaviteľku EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Aj keď je Estónka, nemá tu dobrú povesť. Napokon, ako celá EÚ.
Namietnem, že aj na Ukrajine ruské tanky strieľajú na obce plné ruských obyvateľov, takže by som si nebola taká istá svojou bezpečnosťou… Dôchodca, inžinier Sergej, sa na mňa pozrie zhovievavým a mierne prezieravým pohľadom. „Tu
