Robertovia v slovenskej politike končia

Autor vydáva Newsfilter, vo volebných kampaniach
radil viacerým slovenským politikom

Sobota 11. júna sa zapíše do dejín Slovenska ako deň, keď definitívne skončila celá jedna politická generácia. Oproti ére Vladimíra Mečiara neboli títo politici takí primitívni, boli šikovnejší v komunikácii a aj „odčerpávanie“ z verejných zdrojov sa oproti Mečiarovi snažili robiť sofistikovanejšie. Týkalo sa to už vlád Mikuláša Dzurindu, ktoré pre túto krajinu urobili aj veľa dobrého, ale symbolom tejto generácie sa stal až Smer a konkrétne Robertovia – Fico spolu s Kaliňákom.

Prvý mal na starosti predovšetkým zabezpečenie popularity, druhý zabezpečoval chod systému – beztrestný. Prvý zdaním dôveryhodnosti a druhý svojou šikovnosťou to zvládali ľavou zadnou a prežili bez akýchkoľvek problémov aj veci, ktoré by iným zlomili politický krk. Ako však sám Fico už niekoľkokrát povedal, každý politik má svoj dátum spotreby.

Prvýkrát mu zasvietila kontrolka po voľbách v roku 2010, a preto sa rozhodol, že sa pokúsi upratať v roku 2014 do Prezidentského paláca. Vtedy ešte nemohol tušiť, že v roku 2011 padne vláda, prevalí sa Gorila a Smer paradoxne vďaka tomu získa 44 percent.

Napriek tomu do toho šiel, no jeho krivka popularity už bola v skutočnosti na zostupnej trajektórii. Vyhral síce aj štvrté voľby a zostavil tretiu vládu, no už iba veľmi upotene a doslova len tak-tak. Druhý nič nepochopil, a preto sa „musel“ stať aj tretíkrát ministrom vnútra.

Pravda je taká, že odpor k tejto generácii politikov ľudia prejavili už vo voľbách v roku 2010. Keď sa potom na prelome rokov 2011 a 2012 objavila Gorila, mala si so sebou zobrať nielen Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša, ale aj Roberta Fica.

Akoby zázrakom však tento jediný aktívny politik, ktorý v byte na Vazovovej priamo bol, otočil svojou komunikačnou šikovnosťou aj túto kauzu vo svoj prospech. Naposledy.

Pred ostatnými voľbami zase Robertovia do poslednej kvapky vyžmýkali utečeneckú tému, no aj to už stačilo iba na výsledok, po ktorom sa prvýkrát v histórii museli spojiť dva dovtedy nezmieriteľné tábory. Ony však nikdy až také nezmieriteľné v skutočnosti neboli a taký Béla Bugár nie je o nič lepší ani horší ako Robertovia.

Vždy to vedel iba lepšie kamuflovať a nerobil zbytočné chyby. (Radoslav Procházka mohol byť lídrom novej generácie politikov, no niektoré jeho osobnostné vlastnosti mu to znemožnili, a preto mu po slabom výsledku neostávalo nič iné, než sa potichu pridať.)

Po sobote však už celá táto generácia končí. Robert Kaliňák doplatil na svoju bohorovnosť a to, že priamo na jeho účte pristávali peniaze od bývalých firiem DPH-čkára Bašternáka, nemôže politicky prežiť, ani keby teraz povysýpal obsah „šuplíkov“ na všetkých jeho politických oponentov naraz.

A veľkú chybu urobil aj druhý Robert, ktorý asi tiež chvíľkovo nedokázal odolať vábeniu luxusu a ubytoval sa priamo v byte tohto DPH-čkára.

Nie je dôležité, ako dlho bude trvať pád Robertov. Kaliňákov už asi len pár dní, Ficov do najbližších volieb. No bude to pád taký mohutný, že so sebou strhne aj všetkých naokolo.

Niektorí sa ešte určite budú chcieť zachrániť, takže je len otázka času, kedy sa od Robertov odvrátia. Minimálne Andrej Danko, ktorý je len na začiatku svojej politickej kariéry a nebude s Robertmi zbytočne solidárny.

Niekde pod povrchom je už totiž doslova cítiť príchod nových časov. Ľudia už majú „Robertov“ v politike plné zuby a v najbližších voľbách sú už bez šance. Nezhltnú im už ani tie najkrajšie reči a nepresvedčí ich už ani ten najdokonalejší predvolebný populizmus.

Pred tromi mesiacmi sa v zúfalstve obrátili k „antisystémovému“ Kotlebovi a Kollárovi, ale obaja sú len epizódny úkaz (dúfajme). V nasledujúcich voľbách už totiž ľudia budú mať aj na výber.

Do vysokej politiky čoskoro musí vstúpiť nová generácia ľudí. Ľudia, ktorí nepôjdu do politiky preto, aby sa finančne zabezpečili, ale preto, aby svojimi schopnosťami a skúsenosťami pomohli krajine, v ktorej žijú. Pretože rovnako by mohli žiť aj niekde inde, kde by im bolo asi aj lepšie, ale majú tu svoje rodiny či priateľov a nechcú sa zmieriť s tým, ako to tu vyzerá. A možno sa potom zo zahraničia vrátia pomôcť aj tí, ktorí už rezignovali.

Prvým znamením, že prichádzajú nové časy, je Alojz Hlina na čele KDH. Aj v rigidnom KDH v sobotu pochopili, že potrebujú úplne nový vietor.

Potrebu zmeny však už cítiť v celej spoločnosti. Politici si už skrátka nebudú môcť dovoliť „zasmraďovať“ verejný priestor svojimi korupčnými kauzami ani zďaleka takým spôsobom a tak často, ako mohli doteraz. Po Robertoch tu už potrebujeme poriadne vyvetrať a zhlboka sa nadýchnuť.