Kto bol Konrad Adenauer

Autor: Hans-Peter Schwarz Úryvok z knihy Konrad Adenauer

Mnohí, ktorí po roku 1945 mali do činenia s Adenauerom, opisujú ho zhodne ako človeka, ktorý stojí pevne na vlastných nohách. Korene tejto existenciálnej istoty uprostred chaosu siahajú tiež hlboko do čias cisárstva. Formoval ho „svet včerajška“, 42 dlhých rokov celkovo dobre usporiadaného života, v ktorom všetko smerovalo nahor – v osobnom živote, v prostredí Kolína i vo veciach Nemecka. Sú to predovšetkým tri oblasti, ktoré ho formovali: rodina, náboženstvo a jeho rodný Kolín.

V 19. storočí možno pozorovať po celej Európe jav, ktorý sociálni historici označujú za „triumf rodiny“. Thomas Nipperdey vyslovil v tejto súvislosti názor, že sa vtedy vyvinulo čosi ako „náboženstvo rodiny“. V nižších meštianskych kruhoch – ale nielen v tých – patrilo k nemu aj odhodlanie, že deťom „sa má dariť lepšie“. Rodinná fotografia sa osvedčila ako „vždy znova obnovovaný a zaužívaný symbol a inventár života“. Dokonca ani pomníky na cintorínoch sa nevzťahovali na jednotlivca, ale na „my“ rodiny.

Pre tento postreh si nemožno predstaviť názornejšiu ukážku ako práve Adenauera, ktorý vyrastal, žil a umrel ako „rodinný tvor“.

Patriarcha, sediaci  uprostred nespočetného množstva vnukov so siedmimi synmi a dcérami z oboch manželstiev. Tak oslavuje nielen seba, ale bez toho, aby si to uvedomoval, aj poslednú fázu starej nemeckej veľkorodiny. Ako hlave rodiny mu pritom prejavujú úctu a srdečnú náklonnosť.

Pokým sú deti v dome, funguje rodinný život podľa pevne stanoveného týždenného a ročného rytmu. K tomu patrí pravidelná nedeľná svätá omša, svätenie veľkých sviatkov cirkevného roku a pokiaľ to okolnosti dovolia, aj každoročné letné osvieženie vysoko vo švajčiarskych Alpách.

Prirodzene, oslavám všetkých rodinných sviatkov – narodeninám, svadbám a krstinám – sa venovala náležitá pozornosť. Všetko muselo byť štýlové. K správnej meštianskej kultúre bývania patrilo aj vlastné sídlo. Najskôr to bola veľkolepá vila v Kolíne, ktorej sa v roku 1933 Adenauer musel vzdať. A potom pekný vidiecky dom v Rhöndorfe južne od Bonnu, vybudovaný v rokoch 1937–38, s ďalekým výhľadom ponad Rýn. Tam prijímal štátne návštevy aj ako spolkový kancelár.

Prečítajte si

Konrad Adenauer tvoril nové Nemecko, nadácia s jeho menom pôsobí aj na Slovensku

Náboženstvo

Ďalším zdrojom energie bola pre Adenauera od detstva až po poslednú hodinu jeho nábožnosť, ktorú nemožno oddeliť od rodinného prostredia.

Radi by sme mali spoľahlivé pramene, aby sme mohli presnejšie zaradiť Adenauerove náboženské predstavy v procese ich vývoja. V nemeckom katolicizme sa vyskytovali už za cisárstva a rovnako aj neskôr rozličné teologické prúdy, ktoré mali aj politické implikácie.

Môžeme si byť istí, že Adenauer ich pozorne sledoval a svoje miesto si zvolil po zrelej úvahe. Nebolo by správne dodatočne ho prikrášľovať, ako by bol nejakým veľkým teológom, či zahaľovať akýmsi tajomstvom jeho zložitý, sotva uchopiteľný náboženský vývoj. Keďže však neskôr chceli mnohí kritici vidieť v Adenauerovi čistého machiavellistu a mocenského politika alebo iba prefíkaného predstaviteľa buržoázie, je nevyhnutné dôrazne upozorniť na jeho celoživotnú nábožnosť. Treba ju brať vážne. Napokon aj budovanie CDU a principiálna orientácia na Západ by bola bez tohto nosného svetonázorového základu úplne nezrozumiteľná.

Aj neskorší úspešný štart CDU v Porýní a vo Westfálsku by bol  nepredstaviteľný bez podpory katolíckeho kléru, cirkevných spoločenstiev a reholí. Adenauer ako hlava CDU túto podporu dôsledne využíval, ale zároveň dával biskupom vždy znova najavo, že by nemali rušiť jeho politické kruhy.

Napriek tomu platí: kamkoľvek sa v tomto dlhom živote pozrieme, Cirkev je vždy nejakým spôsobom prítomná.  Až po slávnostné vystavenie Adenauerovej rakvy v kolínskom dóme.

Rýnsky katolicizmus sa už vtedy vyznačoval zreteľnou mierou tolerancie. Najmä v kolínskych vyšších vrstvách udávali tón aj rodiny židovskej viery či konvertovaní židia, ale aj protestantskí podnikatelia a manažéri.

Kolín

Rodina a náboženstvo – jedno od druhého nemožno oddeliť a oboje sa zároveň spája s tretím silným faktorom, ktorým je mesto Kolín. Výrok „nemecká a európska politika s kolínskym dómom ako centrom“  charakterizuje nové smerovanie Adenauera po roku 1945.

V Kolíne wilhelmínskej epochy, ako to už častejšie zaznelo, sa Adenauer, človek z malých pomerov, rýchlo vyšplhal po spoločenskom rebríčku. Zatiaľ čo potomkovia rodín s podobne nižším vzdelaním potrebovali kedysi často dve až tri generácie, kým sa snáď s veľkým šťastím dostali tak vysoko, zvládol Adenauer postup do najvyššej smotánky dobre situovaných a v lokálnej politike mocných mešťanov už v prvom rozbehu.

Keď ho v roku 1917 vymenovali za primátora druhého najväčšieho pruského mesta, nikto nepochyboval, že vysokému postaveniu vďačí v prvom rade železnej usilovnosti a vlastným administratívnym schopnostiam. Existuje však ešte jeden veľmi významný faktor: Adenauer svojím ostrým zrakom preskúmal zvyky, mocenské pomery, predsudky i túžby a potreby „kolínskej kliky“, aby sa potom v tomto prostredí osvedčil ako neprekonateľný majster.

Záver

Adenauer nebol len hocakým spolkovým kancelárom, ako ani vo svojich dávnych kolínskych rokoch nebol len hocakým primátorom. V jednom sa zhodujú jeho obdivovatelia aj jeho protivníci: V dobrom i v tom menej dobrom bol vždy osobnosťou s neobyčajnou politickou vitalitou. Veľké postavy, ktoré sa presadili rovnako razantne ako on, a ktoré sa podobne dlho udržali na vrchole, mohli vydržať ten obrovský politický nápor len vďaka obdivuhodnej psychickej energii. V takomto porovnaní patrí Adenauer do najvyššej ligy demokratických štátnikov 20. storočia, v ktorej hrali v Anglicku Lloyd George, Churchill a Margaret Thatcherová, či vo Francúzsku Briand a de Gaulle. Tí všetci sa vyznačovali prvotriednym politickým temperamentom.

Mať prvotriedny politický temperament znamená mať ducha naplneného veľkým vnútorným napätím, ktorý má v sebe viac disharmónie než harmónie. Je skôr nepokojný, než pokojný. Predstavuje skôr extrém, než politický priemer. Je viac nevypočítateľný, než vypočítateľný. Obraz vždy racionálneho a cieľavedomého Adenauera, ktorý sa riadi tými najvyššími hodnotami, patrí do ríše rozprávok. „Kto ho videl len zriedkavo, mohol si myslieť, že je pokojný a pevný aj v najhlbšom vnútri. V skutočnosti sa pod maskou človeka, ktorý sa vie dobre ovládať, ukrýval iný, veľmi živý, priam prekypujúci duch“, napísal

Horst Osterheld, ktorý Adenauera dôkladne skúmal.  Osterheld bol po Herbertovi Blankenhornovi  Adenauerovou pravou rukou v otázkach zahraničnej politiky a vďačíme mu za jeden z najlepších psychogramov kancelára – deväťdesiatnika (Blankenhorn: 1904 – 1991, diplomat. Pozn. prekl.) Aj Anneliese Poppinga, blízka priateľka deväťdesiatnika Adenauera, popisovala jeho charakter ako zmes pomerne extrémnych vlastností. Spomínala, že „bola často svedkom jeho výbušnosti“. Spojenie tvrdosti a zraniteľnosti vysvetľuje podľa nej Adenauerovu životnú dynamiku.

Dodajme ešte, že konvenčný obraz Adenauera určite vystihuje mnohé vlastnosti správne. Bol to racionálny, múdro zvažujúci a vytrvalý človek, ktorý žil podľa etického hodnotového systému. To je v istom zmysle jeho svetlá „denná“ stránka. Aj v rozhovoroch sa javil mnohým ako príjemná osobnosť, ktorá si svojím čarom dokáže druhého získať. K tomu len jeden príklad: Golo Mann, ktorý ho pôvodne posudzoval skôr s kritickým odstupom, sa po dlhom rozhovore so stále ešte bystrým starcom v Cadenabbii vyznal, že si Adenauer získal jeho veľké sympatie: „Vysoký vek, osamelosť, potlačovaný smútok; ale aj skúsenosť, jednoduchá múdrosť, prirodzená dôstojnosť bez akejkoľvek okázalosti; vážnosť a humor; šarm, ktorý z neho vyžaruje…“. Takýto bol dokonca aj počas namáhavých rokov v úrade kancelára. Ale len vtedy, keď niekomu dôveroval, a keď to sám chcel.

Text vyšiel v prílohe, na ktorej spolupracovali Denník N a Nadácia Konrada Adenauera.