Juraj Buzalka
Autor je sociálny antropológ
„Kokotovce za Viedňou!“ Takto charakterizuje nahnevaný priateľ dnešné Slovensko. Vyjadruje tým hlavne názor na cynikov, šarlatánov a hlupákov, ktorých voliči v roku 2023 posunuli do vládnych funkcií. Vôbec to však nemyslí tak, ako sa niektorí rozhorčujú, že sme nepotrebne sebakritickí. A že sebaprznením prejavujeme nedostatok sebavedomia. Dnes je aj priateľovi jasné, že Slovensko – na rozdiel napríklad od čias mečiarizmu – populistickou hlúposťou nad okolím nevyniká.
Nejde mu ani o spustenie kultúrneho kódu, ktorým u nás zodpovednejší činovníci vyzývajú k akcii. Kód má burcovať, keďže zvykneme múdre rady ponúkané triezvym hlasom prepočuť. Kamarát však nepatrí k tým, ktorí chcú byť počutí doďaleka. Na rozdiel od nás, od obrodenia v normatívnej štruktúre významnejších, ktorí z času na čas otrieskame ľudu o hlavu napríklad západné diplomy, že sa mu obetujeme, vzdelávame ho, kam sa šikuje svet a on, ľud nešťastný, stále volí otrokárov a somárov!
Kamarát to skôr myslí tak, že si v domovine za Viedňou stále hovieme v svojej pozícii – latéčkari, pravdoláskari a experti – s ľudom vyskytujúcim sa dáko povedľa. Ten nechávame fašistom. Len sa pýtame: národe, národe, či nevidíš, ako ti treba prosperovať? Tento náš pravidelne sa opakujúci postoj vysvetlím na príklade inak chvályhodnej iniciatívy Veľký tresk. Najprv však pár slov ku kapitalizmu.
Nový kapitalizmus
Jeden z pohľadov na aktuálne zmeny ponúkol srbsko-americký ekonóm, expert na nerovnosti a rozdeľovanie príjmov Branko Milanović. V knihe Capitalism, Alone (2019) vysvetľuje, že najbohatší kapitalisti a najbohatší pracujúci v bohatých západných krajinách sú stále viac tí istí ľudia. Skupinu, ktorú nazýva „homoplutisti“ (súvis s vládou bohatstva – plutokraciou nie je náhodný), tvoria najmä manažéri. Ani iba vlastníci, ani čistí zamestnanci.
Relatívne nová zručná elita s najlepšími školami odoláva šokom na pracovnom i kapitálovom trhu. V porovnaní so starosvetskými kapitalistami zabúda pri vysokých zárobkoch na pôvod časti svojho majetku v kapitálových výnosoch a iných benefitoch rentierstva. Má pocit, že status elity si zaslúži. Milanović vypočítal, že tretina najbohatších Američanov sú „homoplutisti“ (bohatú elitu podľa neho tvoria tri percentá populácie).
Namiesto triednej spoločnosti starého kapitalizmu tak máme spoločnosť riadenú protrhovou elitou, ktorá stelesňuje zdanlivý protiklad kapitálu a práce a oddeľuje sa vysokým statusom od zvyšku populácie. Táto elita, dodávame, dokáže žiť v symbióze aj s aktuálne kvitnúcou ochlokraciou – vládou populistickej luzy s tvárou krajnej pravice.
Homoplutizmus v niečom pripomína Slovensko. Kvôli krátkej ére rentierstva majú pracujúci manažéri u nás možno ešte významnejšie postavenie. Sme však zatiaľ ďaleko od americkej nerovnosti. Naša spoločnosť je podľa rôznych indexov (napríklad Giniho) z hľadiska príjmu hádam najrovnostárskejšia vo vyspelom svete.
Aj pre tieto špecifiká – prepojenie kapitálu a rovnostárskej etiky – je dôležité všímať si ideové smerovanie kľúčových politických síl. Najvýznamnejší príspevok do debaty v tomto roku priniesol programový dokument Veľký tresk.
Limity tresku
Je to očakávaný dokument, o ktorom treba diskutovať. Pritom je jasné, že nejde o program, ale o technicko-ideový manuál, ktorý mnohým môže prísť nudný. Ak motyka vystrelí, podľa jeho ideového kľúča budú formulované politiky štátu, resp. podľa tohto kľúča o nich rozmýšľajú v najväčšej opozičnej strane.
Pritom vôbec nie je dôležité, či väčšinoví voliči programové texty čítajú a chcú alebo nie. Najmä pätina až štvrtina menšinového voličstva, ktoré má potenciál a ambíciu meniť spoločnosť, debatovať o programe potrebuje.
