Denník N

Živé kvety zachytili, čím žije a dýcha dnešná spoločnosť

Zľava Juraj Mironov, Lucia Piussi, Jakub Kratochvíl, Peter Bálik a Agnes Lovecká. Foto - Danka Urbanová
Zľava Juraj Mironov, Lucia Piussi, Jakub Kratochvíl, Peter Bálik a Agnes Lovecká. Foto – Danka Urbanová

Keď Lucia Piussi skôr rapuje ako spieva slová „nikdy ma nedonútiš nenávidieť čiernych, cudzích / veriť v ilúziu lúzy, že zlí sú tí druhí,“ verše znejú nadčasovo.

„Žijeme v časoch hybridnej vojny / staré telefónne zoznamy a hrdinovia z románov sú zúfalo nepotrební… Žijeme v časoch starodávnych / keď čas a priestor boli romanticky oddelený svet o dvoch neznámych.“

Text titulnej piesne, ktorú Živé kvety nahrali na nový album Nové poschodia, očividne mohol vzniknúť iba v tomto či minulom roku. Prenikavo zachytáva atmosféru „nových časov, ktoré bijú na poplach“, teda to, čo každý cíti, ale iba málokto je schopný tomu rozumieť.

Textárka a speváčka Lucia Piussi to zvláda prirodzeným tónom, ktorý neznie kŕčovito aktuálne, ani ako mudrovanie, ani príliš apokalypticky. To dokáže na Slovensku – česť výnimkám v hiphope – iba málo textárov a hudobníkov.

Desiatej nahrávke, ktorou sa bratislavská pätica vrátila po štyroch rokoch a materskej pauze Lucie Piussi, môžeme pripisovať hneď niekoľko naj. Je určite najpomalšia, aranžérsky najvyzretejšia, najmenej rokenrolová a najpestrejšia za viac ako dvadsaťročie existencie kapely.

Najviac je aj hostí vrátane Mariána Vargu, punkerov Leďa a Whiskyho, bluesového speváka a gitaristu Jozefa Barinu, rappera Lyrika (Modré hory) a prekvapivo tenistu a speváka Miloša Mečířa mladšieho.

Obal desiateho albumu Živých kvetov od grafika Vlada Holinu.
Obal desiateho albumu Živých kvetov od grafika Vlada Holinu.

Pozvánka na prechádzku

Sympatický na pesničkách Živých kvetov vždy bol priestor mesta, ktorým dýchali. Brniansky hudobník a performer Petr Váša raz povedal, že z lokalít a zákutí Bratislavy, ktoré sa tu spomínajú, sa dá spísať itinerár, sprievodca pre poslucháčov, ktorí si ich rad za radom môžu prejsť. Nebolo to programové, kapela len prirodzene vychádzala z prostredia, ktoré je jej blízke.

Že pesničky opäť budú bratislavské, naznačuje nový album aj kolážou na obale s hradným vrchom. Mesto či niektorú lokalitu majú v mene hneď tri prvé skladby, ich texty nás prenášajú na ľavý breh Dunaja, petržalskú stanicu, na Hlavné námestie, či na prechádzku Úderníckou a Vranovskou ulicou.

Nevraviac o šesťminútovej Bratislave II, ktorá vyšla minulý rok samostatne ako singel. Uhrančivo poetická pocta mestu s organovým sólom Mariána Vargu patrí k tomu najsilnejšiemu z domáceho popu za posledné desaťročie.

Čoho v textoch ubudlo, je nostalgia. Kapela sa nevracia k zlatým časom, nespomína na stratenú Bratislavu 90. rokov či zbúranú divadelnú scénu Stoka. Novinka nám predstavuje štyridsiatnikov (či takmer štyridsiatnikov), ktorí hľadia vpred („máme spolu čas minulý / veď sme z neho nič neminuli“).

Dokonca pesnička, od ktorej by sme kus nostalgie čakali, pretože má za hrdinov bývalých bratislavských punkáčov, nehovorí o tom, čím kedysi bývali, ale o tom, kým sú teraz („čávovia, pozéri, páni z reklamy, milionári…“).

Rovnako nenútene dokáže duo Bálik / Piussi prepašovať do pesničiek konkrétne udalosti ako spoločenská xenofóbia po utečeneckej kríze či smrť Juraja Kušnierika bez toho, aby to pôsobilo prvoplánovo angažovane. Keď Piussi skôr rapuje ako spieva slová „nikdy ma nedonútiš nenávidieť čiernych, cudzích / veriť v ilúziu lúzy, že zlí sú tí druhí,“ verše znejú nadčasovo.

Nástupcovia undergroundu

Ubudlo aj podprahovej bojovnosti a punkovej srdnatosti. Emócie sú uvoľnené, pokojné, až meditatívne (na dvoch akordoch v štrpkovsko-ursinyovskej nálade pulzujúca Pre tento deň). Priemerný čas pesničiek sa naťahuje k piatim minútam.

Kapela, ktorej krédom bývalo príliš nešpekulovať a zachytiť pokiaľ možno v jednom celku ich koncertný drajv, sa v štúdiu vyhrala. Zvukovo je každá skladba trochu iná a v detailoch plná nápadov. Je to už viac folkrock v štýle amerických Wilco, viac tu počuť husle, klavír, akustickú gitaru.

Čo všetko Živé kvety majú z najlepšej domácej tradície od Vargu a Ursinyho po, prekvapivo, Richarda Müllera, vám dôjde pri šanzónovom duete s polozabudnutým bluesmenom Jožom Barinom.

Český básnik Ivan Martin Jirous – Magor považoval Živé kvety za nástupcov undergroundu. Mal na mysli umenie a hudbu, v ktorej aj keď ide o krásu, ide vždy aj o etiku, o okamih posvätného, o čo najviac autentické vyjadrenie bez ústupkov komercii či iným tlakom zvonka.

Nič z toho sa nestratilo na novinke, ktorú krstia v sobotu 18. júna v bratislavskej Fuge.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie