Denník N

Ad.: Kotlebu volia aj študenti histórie, viac dejepisu im zjavne nepomohlo (3. 6.)

V náraste extrémizmu na Slovensku vidím isté zlyhanie učiteľov, ktorí nedokázali dostatočne vysvetliť kľúčové udalosti našej histórie i súčasnosti.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Pred časom som v tomto denníku (7.4.) upozornil na skutočnosť, že výučba dejepisu je na základných a stredných školách poddimenzovaná. Neskôr sa objavila aj podobná výzva Slovenskej historickej spoločnosti, ale zároveň aj polemické hlasy. Dovolím si zareagovať na článok politológa Radoslava Štefančíka, (tiež v tomto denníku 3. júna). Autor sa opiera o výskum medzi študentmi Trnavskej univerzity a zdôrazňuje, že Kotlebu volili aj študenti histórie, teda že dejepis na extrémistov nestačí.

K tomu môžem dodať nasledovné:

Nikto netvrdí, že zvýšený počet hodín dejepisu odstráni tento problém (hoci titulok môjho príspevku, ktorý však nepochádzal celkom odo mňa, niečo také mohol naznačovať). Súhlasím s Radoslavom Štefančíkom, že problém je zložitejší. Mal som na mysli počet hodín dejepisu (ale aj občianskej náuky) na základných a stredných školách, pričom by som rád zdôraznil tie základné. Domnievam sa, že na vysoké školy prichádzajú študenti do veľkej miery už sformovaní školou, rodinou či spolužiakmi, takže tam je možnosť ovplyvniť ich názory menšia, preto podobné výskumy nepovažujem za argument proti zvýšeniu počtu hodín dejepisu.

Extrémne názory sa však nedajú úplne vykoreniť – pokiaľ mal niekto v rodine gardistu či komunistu, je veľmi pravdepodobné, že to ovplyvnilo aj jeho postoje – veď kto sa postaví proti otcovi či dedovi? S istým percentom takýchto ľudí treba počítať v každej spoločnosti.

Aj pomocou dejepisu by sme sa však mali snažiť o tých ostatných. A nejde len Kotlebu. Ak nemá kto vysvetliť žiakom napríklad podstatu komunizmu, Stalinove čistky, hladomor na Ukrajine, ale aj sovietsku okupáciu v roku 1968, tak sa nesmieme čudovať, že sa ruskej propagande u nás tak dobre darí. Vo svojom aprílovom príspevku som sa však neobmedzil len na počet hodín dejepisu, zmienil som sa aj o nekvalitných učebniciach i učiteľoch, ale išlo mi o celkovú výchovu k zodpovednému občianstvu. To sa teoreticky dá aj na iných hodinách, či neformálnych besedách s deťmi, ale dejepis a občianska náuka mi pripadajú najvhodnejšie.

Dobrý učiteľ dokáže pracovať aj so zlými učebnicami – musí však chcieť. V náraste extrémizmu na Slovensku však vidím isté zlyhanie učiteľov, ktorí nedokázali (nemali čas, nechceli…) dostatočne vysvetliť kľúčové udalosti našej histórie i súčasnosti. A opäť nejde iba o Kotlebu – koľko mladých ľudí napríklad nenávidí Európsku úniu či USA? Samozrejme, netýka sa to len učiteľov. Za nárast podobných názorov sú do veľkej miery zodpovední aj politici i právnici. Na Slovensku sa tieto dve kategórie pomerne často prelínajú (Mečiar, Fico, Gašparovič – aby som menoval len najmarkantnejšie prípady).

Zo zlej ekonomickej situácie, vymožiteľnosti práva, z korupcie sa rodí nespokojnosť a z nespokojnosti extrémne názory. Volajú po zavedení poriadku a samozrejme nachádzajú pochopenie u čoraz širších vrstiev populácie. Kto by nechcel poriadok a bezpečnosť? Fašisti i komunisti však nastoľujú „poriadok“ likvidáciou svojich protivníkov i úplne nevinných ľudí, ktorí sa im nehodia do plánov a zločinnej ideológie. Demokracia už zo svojej podstaty nemôže nikdy zaviesť absolútny poriadok, volanie po poriadku je teda do istej miery utópia, podobne ako svetlá komunistická budúcnosť.

Toto všetko by mali učitelia vštepovať žiakom už na základných školách, keď sa dajú najľahšie formovať ich názory. Kvalitných učiteľov však nezískame okamžite, je to dlhodobý proces, skúsme teda začať aspoň so zvýšením počtu hodín dejepisu. To sa dá pomerne rýchlo. Považujem to však len za jeden z krokov, spoločnosť treba liečiť aj ináč. Problém je zložitý, všetci to vieme, ale nerobiť nič alebo ani to „málo“ nie je riešenie.

Teraz najčítanejšie