Najprv som bola za bulímiu vďačná, hovorí cyklistka Srnská. Potom ju priviedla až k myšlienkam na samovraždu

Patricie Srnská mala šancu stať sa profesionálnou cyklistkou, ale jej tlak na výkon vyústil do pretrénovania, bulímie, depresie aj myšlienok na to, že si siahne na život. Patricie Srnská hovorí o tom, ako sa z vášho tela môže stať váš úhlavný nepriateľ aj o tom, koľko síl stojí dostať sa zase nad hladinu.

Kedy ste začali s cyklistikou?

Vždy som bola veľmi súťaživá a prvé cyklistické preteky som absolvovala už ako trojročná. Mala som v sebe odhodlanosť a chcela som sa dostať do profesionálneho športu. Keď som v televízii videla Gábinu Soukalovú, Martinu Sáblíkovú alebo Jardu Kulhavého, veľmi som to prežívala a aj ja som tam chcela stáť. Už keď som bola malá, písala som si do denníčka, že by som chcela byť olympijskou víťazkou. Snívala som vo veľkom.

Dlho som jazdila na bicykli a zároveň som lyžovala. Nemohla som sa rozhodnúť medzi bežkami a horským bicyklom, ale v pätnástich som sa vzdala lyžovania a začala som sa venovať len cyklistike. Do osemnástich rokov som bola v rodinnom oddieli, potom sme mali pocit, že by som sa mala posunúť, a prestúpila som do profesionálne vedeného tímu.

Darilo sa vám?

Niekoľko mesiacov som trénovala v tíme a potom sa u mňa začali hromadiť zdravotné problémy. Tým, že som veľmi ctižiadostivá a kritická sama k sebe, nedokázala som si odpustiť, že sa necítim dobre a nedokážem sa vyliečiť. Vždy som mala dojem, že už je to konečne dobré, vrátila som sa k tréningu, ale hneď ma skolila ďalšia viróza alebo slabosť. Trénerom sa to zdalo čudné a osočovali ma, že problém je len v mojej hlave. Počúvala som to tak často, že som tomu sama začala veriť. Spätne sa zistilo, že som