Patrik Garaj
Keď do toho priestoru vstúpite, dostaví sa wow efekt. To je najstručnejšie vyjadrenie prekvapenia až ohúrenia, ktoré vami prestúpi. Dôvodom je v prvom rade majestátna vnútorná dimenzia objektu – takúto mierku by ste pri pohľade z ulice nečakali.
Hlavným spúšťačom obdivu sú takmer päť metrov vysoké regály naplnené knihami. Cítite sa pri nich akísi malí. Akoby vám dávali najavo ten objem ľudského ducha, ktorý je v nich zvečnený. Do tejto siete môžete fyzicky vstúpiť a vyberať si, čo hlava ráči. Aj tak to všetko nikdy neobsiahnete.
Zážitok z interiéru Krajskej knižnice P. O. Hviezdoslava v Prešove ide na účet architektov Matúša Bišťana a ateliéru Doxa, ktorí spoločne navrhli jeho priestorové riešenie. Vyslúžili si za to nomináciu v tohtoročnom ocenení CE ZA AR.
Pocit uveličenia či až šťastia, ktorý vás pri vstupe do knižnice zasiahne, možno presahuje aj samotný výkon architektov. Súvislosti sú totiž širšie. Uvedomíte si, že ešte stále sme schopní postaviť vzdelanie a rozhľad na piedestál. Že knižná kultúra si zaslúži honor, pretože ona nás previedla dôležitým obdobím civilizácie.
Precítite, akú má váhu, keď si dokážeme vytvoriť verejné (rozumej spoločné) priestory, ktorých kvalita dáva samotnému návštevníkovi dôležitosť. Tu sa môžete a chcete vyskytovať, napĺňať si hlavu, čímkoľvek vám napadne, stretnúť sa s inými a obsahy hláv si vymieňať. Veľké knižné regály sú zoradené tak, aby ponechali miesto pre diskusiu.
Toto všetko mi víri hlavou, keď sa stretávam s architektom Matúšom Bišťanom vo vynovenom interiéri pobočky bratislavskej Staromestskej knižnice na Záhrebskej ulici. Tento priestor vznikol pod hlavičkou jeho ateliéru bistan architekti a spolu s prešovskou knižnicou patrí do portfólia knižníc, ktorých renováciu a priestorové usporiadanie Bišťan navrhol alebo sa na nich podieľal.
Rozbehol to fond
Len za posledných sedem rokov pracoval na štyroch knižniciach a nie je jediným, kto sa v poslednej dobe priestorom tohto druhu venoval. Chcem teda vedieť, s čím táto pozitívna „vlna“ súvisí.
Je to nevyhovujúci stav, do ktorého sa tieto priestory dostali? Je to osvietenosť riaditeľov či riaditeliek, ktorí sa rozhodli upraviť knižnice pre dnešok? Začala táto téma zaujímať architektov? Alebo sa otvorili možnosti financovania takýchto počinov?
Bišťan postupne prikyvuje, no jeho odpoveď je jednoznačná:
